Sankcie ako vojnový zločin?

Rímsky štatút a Medzinárodný trestný súd v Haagu je dielom medzinárodného spoločenstva po 2. svetovej vojne s hlavným cieľom zabránenia vzniku ďalších konfliktov (trestanie zločinov priebežne plní preventívnu funkciu).

Vo svojom čl. 7 ods. 2 písm. b) uvádza ako zločin proti ľudskosti túto skutkovú podstatu:

„vyhladzovanie” obsahuje úmyselné privodenie životných podmienok, medziiným zmarenie prístupu k potravinám a liekom, ktorého cieľom je zničenie časti obyvateľstva.

Čl. 8 ods. 2 písm. xxv)

úmyselné využívanie vyhladovania civilistov ako bojovej metódy odňatím predmetov nepostrádateľných na ich prežitie vrátane úmyselného zdržiavania záchranných zásielok, ktoré sú v súlade s ustanoveniami Ženevských dohovorov.

Aká je podstata ekonomických sankcií zavádzaných spoločenstvami štátov alebo jednotlivými štátmi vo výhodnejšej ekonomickej pozícii voči iným štátom?

Nie je to naplnenie znakov uvedených skutkových podstát?

Aj odporcovia povedia: áno, ale oni začali prví. Kto sú to oni? Zástupcovia politického systému, ktorý vládne v politickej realite na nejakom území, ale nám nezapadá do optiky vnímania demokracie západného typu? Je to dôvod na útok? Lebo chceme exportovať náš pohľad na demokraciu a zmeniť historické reálie určitého územia? Je to správne?

Motívy na uvalenie ekonomických sankcií sú vždy politické. To vraví historická skúsenosť. Väčšinou ide o nespokojnosť s vládnou mocou na území podľa ľudskoprávnej optiky iného štátu.

Kto hlasuje o zavedení sankcií? Spravidla ľudom nevolení zástupcovia štátov s výnimkou SŠA (prezident). Nikdy však otázky vojny a mieru vrátane ekonomických sankcií nie sú predmetom referenda. A mali by v budúcnosti povinne byť.

Prečo? Lebo ľudia by nikdy nehlasovali za vojnu. A ekonomické sankcie sú prvým krokom k vyvolaniu vojny. Väčšinou občianskej. A niekedy sa zvrhne aj za hranice.

Následky ekonomických sankcií (historická skúsenosť) si vždy odnesú bežní ľudia. Nie vláda, voči ktorej sa pôvodca sankcií politicky vyhraní. Motívom pôvodcu sankcií však nie je posadenie vlády, ktorú chce zvrhnúť, t.j. posadenie neželaného politického vedenia krajiny za rokovací stôl (to je len oficiálny dôvod pre plebs), ide vždy (historická skúsenosť) o vyvolanie revolúcie zvnútra. To prináša ruka v ruke hlad, smrť, nedodržiavanie ľudských práv vo veľkom meradle. A opäť je to historická skúsenosť, že sa to nepodarí dosiahnuť ani vtedy, keď ľudia plánovanú revolúciu v bezvýchodiskovej situácii spáchajú. Krajiny nemajú odrazu demokraciu západného typu a investori sa do nej nehrnú. Nikdy to nevyjde. Prečo sa potom ekonomické sankcie naďalej používajú, ak nikdy nefungujú v želanom smere? V tom oficiálne prezentovanom (lebo inak funguje báječne, z pohľadu účinku a dlhodobého následku lepšie ako jadrové zbrane).

Napriek historickej skúsenosti sa ekonomické sankcie používajú ako zbraň, dôsledkom ktorej je chudoba, hlad, utrpenie a smrť.

Ale keďže najčastejším páchateľom týchto zločinov proti ľudskosti je práve SŠA a OSN (po novom aj EÚ), je ťažké si predstaviť, že v Haagu bude niekto konať voči ruke, ktorá ich stvorila a kŕmi.

Tí, ktorí ekonomické sankcie stále používajú sú tí istí, ktorí zničili Nordstream.

Oni veru dobre vedia, že čulá ekonomická aktivita zabraňuje vojnovým konfliktom. A že ekonomické sankcie vyvolávajú protiopatrenia. V istom kole eskalácie vzniká horúci konflikt. Je to historická skúsenosť.

Kto neverí, nech sa opýta. Na Kube, v Sýrii, v Iráne, vo Venezuele atď. 500 000 detí na Balkáne sa na mäsiarku už neopýtate…

Kým sa hralo v pozícii silný proti slabému, vždy to vyšlo. Teraz sa hrá iná hra. Blok proti bloku. Jadrové veľmoci navzájom.

Ekonomické sankcie sú zločinom proti ľudskosti a vojnovým zločinom. Sankcia je útok na civilistov. Tieto zločiny sú nepremlčateľné. A musia sa v budúcnosti stíhať. Ten čas príde. Musí prísť. Je to historická skúsenosť.