Petícia: ochrana obetí neoprávnených zásahov
Hromadnou pripomienkou sa sleduje
– zlepšenie postavenia obetí neoprávneného zásahu do práva na život, telesnú či psychickú integritu, súkromie , rodinný život,
– ochrana obetí neoprávneného zásahu pred retraumatizáciou a sekundárnou viktimizáciou,
– nepremlčateľnosť nároku vo všetkých jeho zložkách,
– zosúladenie ustanovení trestného a civilného práva,
– definovanie práva na postmortálnu (posmrtnú) ochranu a osôb oprávnených uplatňovať tento nárok.
Hromadná pripomienka verejnosti je prístupná na linku
Podporiť hromadnú pripomienku verejnosti je možné
– priamo cez portál slov-lex.sk (vyžaduje registráciu) alebo jednoduchšie v petícii https://www.peticie.com/zmena_a_doplnenie_obianskeho_zakonnika_ochrana_obeti_neopravnenych_zasahov
– podpísaním petície a následným potvrdením doručenej e-mailovej notifikácie vo svojej e-mailovej schránke.
1. Doterajšie znenie § 11 Občianskeho zákonníka sa označuje ako ods. 1. Do § 11 Občianskeho zákonníka sa dopĺňa ods. 2: „Dobré meno, občianska česť a existencia dobrých rodinných vzťahov sa prezumujú.“
Odôvodnenie:
Pri žalobách na náhradu nemajetkovej ujmy súdy pravidelne, teda nie zriedkavo, v občianskoprávnych konaniach o ochranu osobnosti, ktoré sú vedené z dôvodu neoprávneného zásahu do života blízkej osoby, vykonávajú výsluch žalobcov na druh, kvalitu, či intenzitu rodinného vzťahu s ich zomretým blízkym, čo im spôsobuje ťažkú retraumatizáciu a sekundárnu viktimizáciu. V praxi takýto postup po ľudskej a emocionálnej stránke výrazne zaťažuje aj súdy. Navrhovaná právna úprava by mala takéto situácie eliminovať. Viac súladná s postavením žalobcu ako obete neoprávneného zásahu je navrhovaná zákonná definícia, ktorá prezumuje dobré vzťahy medzi členmi rodiny, ak pôvodca neoprávneného zásahu nepreukáže opak. Ako každá zákonná domnienka, je aj táto vyvrátiteľná dôkazom opaku.
2. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení: „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ navrhujeme zmeniť nasledovne: „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, alebo došlo k inému závažnému alebo neodstrániteľnému následku, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
Odôvodnenie:
Doterajšia úprava § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka kopíruje „socialistickú“ právnu úpravu, ktorá explicitne nepredpokladala náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávnených zásahov do práva na život, do práva na telesnú či psychickú integritu, či do práva na súkromie a rodinný život. Preto sa v praxi bežne stáva, že žalovaní v týchto typoch sporov namietajú, že „nebola znížená dôstojnosť ani spoločenská vážnosť pozostalých = žalobcov“ a preto nie je splnený zákonný predpoklad na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, prípadne, že ako zadosťučinenie, satisfakcia by malo postačovať odsúdenie páchateľa v trestnom konaní. Takýto postup občianskoprávnych súdov je v zjavnom rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) podľa ktorej v prípade porušenia článkov 2 (právo na život) a 3 (zákaz mučenia) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré sa zaraďujú medzi najzákladnejšie ustanovenia Dohovoru, má byť odškodnenie za nemajetkovú ujmu prameniacu z porušenia dostupné ako súčasť prostriedkov nápravy.
Podobné názory vyslovil aj v súvislosti s neoprávnenými zásahmi do práv zaručených článkom 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života). V prípade Kontrová v. Slovensko ESĽP skonštatoval porušenie práv sťažovateľky inter alia z dôvodu, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život nemala na vnútroštátnej úrovni účinný prostriedok nápravy prostredníctvom ktorého by získala náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu a priznal jej 25 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Pripomenul, že už v štádiu prijateľnosti zistil, že v teoretickom ponímaní aj v súdnej praxi došlo k určitému vývinu, pokiaľ ide o oblasť uplatnenia žalôb na ochranu osobnosti v prípade neoprávnených zásahov do práva na život a na súkromie v súvislosti so smrťou osoby. K udalostiam, na základe ktorých vznikol prípad sťažovateľky došlo v roku 2002. Rozhodnutia, na ktoré sa v konaní pred ESĽP odvolala vláda SR boli z roku 2006. Akýkoľvek význam, ktorý by mohli mať vo vzťahu k prípadu sťažovateľky tak bol podľa ESĽP potlačený tým, že boli prijaté až po relevantnom čase. Tento svoj postoj ESĽP následne prehodnotil v prípade Furdík v. Slovensko, v ktorom s odkazom na ďalší príklad vnútroštátnej praxe z roku 2006, preukazujúci účinnosť žaloby na ochranu osobnosti v prípade úmrtia osoby dospel k záveru, že sťažovateľ mohol preukázateľne žiadať o odškodnenie prostredníctvom § 11 a nasl. OZ (Pozri aj PIROŠÍKOVÁ, M.: Právo na život a žaloba na ochranu osobnosti. Dostupné na internete: https://jinepravo.blogspot.com/2009/03/marica-pirosikova-pravo-na-zivot-zaloba.html).
3. Do § 13 Občianskeho zákonníka sa dopĺňa odsek 4 v znení: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 nepodlieha premlčaniu.“
Odôvodnenie: Pokiaľ ide o otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za významný považujeme rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1542/2003 z 25. septembra 2003, ktorý dospel k jednoznačnému záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu. V rozsudku je inter alia uvedené, že primerané zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka môže spočívať buď v morálnom plnení alebo v peňažnom plnení (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potom dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy. Aj tak však ide vždy o právny inštrument, ktorého úlohou je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby. Nie je preto možné, aby bolo ako právo čisto osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vyčlenené z okruhu nepremlčateľných majetkových práv, aj keď sa náhrada príslušnej nemajetkovej ujmy fyzickej osoby vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. Najvyšší súd ČR ďalej poznamenal, že úvahy o údajnej podobnosti uvedeného nároku s reparačnou funkciou majetkových nárokov so záverom, že nárok na priznanie zadosťučinenia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, nemajú v tomto prípade zákonný podklad. Uvedené rozhodnutie však nebolo prijaté na publikovanie v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisk. Bol tam ale pod sp. zn. Rc 4/2008 publikovaný opačný názor Vrchného súdu v Olomouci, ktorý v konaní sp. zn. 1 Co 63/2003 v rozsudku zo 17. februára 2004 dospel k záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu ČR následne v ďalšej veci preložil spis veľkému senátu, ktorý dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje. Podobne Najvyšší súd SR v rozsudku z 25. septembra 2008 sp. zn. 2 Cdo 278/2007 uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Premlčacia doba v uvedenom prípade je podľa § 101 Občianskeho zákonníka trojročná. Uvedený právny názor bol potvrdený aj v ďalšej praxi Najvyššieho súdu SR napr. rozsudku z 30. novembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 100/2009, či 27. novembra 2012 sp. zn. 2 Cdo 194/2011. V naposledy uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR dospel k záveru, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Ďalej, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.
Vnútroštátnu prax týkajúcu sa premlčania možno považovať v Slovenskej republike za ustálenú, vyvstáva však otázka, či je takýto prístup spravodlivý vzhľadom na to, že osobnostné práva ako práva imateriálnej povahy zaraďujeme k nepremlčateľným. V niektorých prípadoch vedie aj k situáciám nezlučiteľným s pozitívnymi záväzkami štátu vyplývajúcimi z článkov 2, 3, a 8 Dohovoru. Názor Najvyššieho súdu ČR vyjadrený v konaní sp. zn. 30 Cdo 1542/2003 o nepremlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno preto považovať za arbitrárny, či neodôvodnený, aj keď bol následne v českej právnej praxi prekonaný. Jeho záver o tom, že ide aj v tomto prípade o právny inštrument, ktorého úlohou je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby je podľa nášho názoru správny. Nestotožňujeme sa s tým, aby bolo ako právo čisto osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 11 a nasl. OZ, vyčlenené z okruhu nepremlčateľných majetkových práv, aj keď sa náhrada príslušnej nemajetkovej ujmy fyzickej osoby vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. V tomto ohľade by bolo možné preklenúť názory vnútroštátnych súdov jednoznačnou právnou úpravou, v zmysle ktorej by sa z premlčania výslovne vylúčilo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade neoprávnených zásahov do osobnostných práv obsiahnuté v § 13 ods. 2 OZ.
Premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá podľa praxe Najvyššieho súdu SR začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k takémuto zásahu má za následok napríklad vylúčenie možnosti domôcť sa odškodnenia pre obete domáceho násilia, či sexuálneho zneužívania, pri ktorých vzhľadom na ich osobitnú zraniteľnosť môže dôjsť k významným časovým odstupom medzi spáchaním skutku a podaním trestného oznámenia, ktoré je spôsobené strachom z páchateľa. V týchto prípadoch môže byť zároveň problémom stanovenia dňa, kedy došlo k zásahu, pretože pri ich páchaní mohlo dôjsť k opakovaných atakom na telesnú a/alebo psychickú integritu.
Opätovne pripomíname, že v prípade porušenia článku 3 či 8 Dohovoru ESĽP vyžaduje odškodnenie nemajetkovej ujmy. Nemožnosť odškodnenia obetí takýchto závažných trestných činov bude mať za následok ich úspech v konaní pred ESĽP, ktorý v takýchto prípadoch možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyžaduje spolu s adekvátnou trestnoprávnou reakciou orgánov činných v trestnom konaní. V tomto ohľade pripomíname, že od 1. januára 2018 nadobudla účinnosť zmena Trestného zákona, ktorá predĺžila dobu, v ktorej sa premlčuje trestné stíhanie vybraných trestných činov uvedených v § 87 ods. 5 Trestného zákona, a to z troch rokov na pätnásť rokov po tom, čo osoba dovŕšila 18 rok svojho veku, pričom zároveň došlo k rozšíreniu katalógu týchto trestných činov aj na trestný čin znásilnenia podľa § 199 Trestného zákona a trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 200 Trestného zákona. Nová premlčacia lehota trestného stíhania sa tak vzťahuje na osoby, na ktorých bol spáchaný trestný čin neoprávneného odoberania orgánov, tkanív a buniek a nezákonnej sterilizácie podľa § 159 ods. 2 Trestného zákona, trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 Trestného zákona, trestný čin znásilnenia podľa § 199 Trestného zákona, trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 až 202 Trestného zákona, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona a trestný čin výroby detskej pornografie podľa § 368 Trestného zákona. Dôvodom uvedenej zmeny bolo, že objektom týchto trestných činov je často dieťa a aplikačná prax poukázala na skutočnosť, že obete týchto trestných činov sa často odhodlajú k nahláseniu takýchto trestných činov až po uplynutí terajšej (trojročnej) premlčacej doby. Berúc do úvahy prax vnútroštátnych súdov, podľa ktorej sa nárok na priznanie zadosťučinenia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, sú možnosti obetí trestných činov uvedených v § 87 ods. 5 Trestného zákona domôcť sa adekvátneho odškodnenia nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike značne limitované, pretože TZ síce predĺžil premlčaciu lehotu z troch na pätnásť rokov po dovŕšení osemnásteho veku života, ale zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obetiach“) im poskytuje veľmi limitované odškodnenie za nemajetkovú ujmu, ktorého výpočtovým základom je mesačná minimálna mzda platná na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, čo považujeme za absurdné. Konkrétne to znamená, že napríklad obeť trestného činu sexuálneho zneužívania, v ktorom došlo v roku 2006 by dostala vzhľadom na výšku mesačnej minimálnej mzdy 2520 eur; v roku 2007 – 2008 2690 eur, v roku 2011 3170 eur, atď. Navyše sa odškodnenie podľa zákona o obetiach ani nevzťahuje na všetky trestné činy uvedené v § 87 ods. 5 Trestného zákona, pri ktorých bola premlčacia lehota predĺžená. Takéto možnosti náhrady nemajetkovej ujmy zjavne nevyhovujú kritériám judikatúry ESĽP. Okrem odškodnenia podľa zákona o obetiach sa obzvlášť zraniteľné obete týchto závažných trestných činov vzhľadom na súčasnú prax vnútroštátnych súdov o premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) žiadnej ďalšej náhrady po jej uplynutí nedomôžu. Týmto sa zároveň výrazne neguje význam novely Trestného zákona predlžujúcej premlčaciu lehotu trestného stíhania na pätnásť rokov potom ako osoby, na ktorých boli spáchané trestné činy uvedené v § 87 ods. 5 Trestného zákona, dovŕšili osemnásty rok svojho veku. Premlčacia doba v súčasnej podobe znemožňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy aj vtedy, ak sa o protiprávnom zásahu oprávnené osoby dozvedia viac ako tri roky po udalosti, ktorá zakladá začiatok plynutia premlčacej doby (obete, ktoré sa javia dlhodobo ako nezvestné, a ich pozostatky sú vypátrané s odstupom viac ako 3 roky po skutku; smrť blízkej osoby v dôsledku konania iného subjektu, ktoré je predmetom iného úradného konania, ktoré neskončí pred uplynutím premlčacej doby a pod.).
4. § 15 Občianskeho zákonníka sa mení nasledovne: „Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, alebo inej blízkej osobe. Tieto osoby sú oprávnené uplatniť si aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 § 13.“
Odôvodnenie: Pokiaľ ide o vzťah § 13 a § 15 Občianskeho zákonníka poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 54/99. Najvyšší súd SR sa v ňom zaoberal posmrtnou ochranou osobnosti jednotlivca jeho príbuznými s tým, že osobám uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka je priznané právo celkom osobitného druhu, ale rovnakého obsahu: je to právo na ochranu osobnosti iného. Obsah tohto práva je podľa Najvyššieho súdu SR zhodný s obsahom práva, ktoré patrilo zomrelému občanovi. Možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej forme (porov. ust. § 15 v súvislosti s § 13 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd SR dodal, že ak je v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osoby tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia, ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. V tomto smere je podľa názoru Najvyššieho súdu SR vhodné akceptovať a vychádzať zo starého rozhodovacieho kritéria pre súdy (porov. ust. § 1 OSP), podľa ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Niet pochybnosti o tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15 Občianskeho zákonníka je v súčasných podmienkach účinná len vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne nielen voči rušiteľom, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostnej integrity zomrelej osoby. Vzhľadom na relevantnosť naposledy uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vrátane argumentu o preventívnom pôsobení voči rušiteľom sa nemožno stotožniť s opačným názorom, ktorý bol vyslovený napríklad v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 207/2012, podľa ktorého smrťou oprávnenej osoby zaniká aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože táto mala byť poskytnutá za účelom zmiernenia, vyváženia ňou utrpenej nemajetkovej ujmy s tým, že tento účel sa už splniť nemôže. Podobne zareagoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 93/2008, pričom uviedol: „Právo na ochranu života ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného práva, neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby, E. B., zaniklo jeho smrťou… Napriek tomu, že išlo o zásah jednoznačne neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom – smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej osoby postihnutej zásahom, E. B., domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka proti subjektu zásahu – žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka nemohlo prejsť preto ani právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu – smrťou zaniklo.“ Takýto reštriktívny prístup, ktorý sa postupne presadil v praxi Najvyššieho súdu SR má podľa nášho názoru za následok popretie celkového zmyslu zakotvenia osobitnej postmortálnej ochrany v § 15 Občianskeho zákonníka a to pokiaľ ide o jeho satisfakčný ako aj preventívno-sankčný účel. Preto sa plne stotožňujeme s už citovaným záverom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 54/99, že ak je v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osoby osobám uvedeným v § 15, nie je žiaden dôvod pre záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia, ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného, a že pri výklade zákona nemôže byť popretý preventívny účinok žaloby na ochranu osobnosti, ktorý je splnený len vtedy, ak sa zadosťučinenia prizná v peniazoch, pretože len vtedy pôsobí tento nástroj ochrany preventívne nielen voči rušiteľom, ale všetkým ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do práva na život. Pripomíname, že podľa uvedených ustanovení si môžu uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj blízke osoby tých, ktorí prišli o život v dôsledku trestného činu. Akokoľvek, aby v aplikačnej praxi nedochádzalo k opačným záverom, je vhodné výslovne ustanoviť v Občianskom zákonníku, že osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka sa môžu domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň považujeme za adekvátne rozšíriť možnosť postmortálneho uplatnenia tohto nároku pre širší okruh osôb s tým, aby mali takúto možnosť nielen rodičia ale aj iné osoby blízke tak, ako sú definované v § 116 Občianskeho zákonníka.
Všetky pripomienky majú charakter zásadnej pripomienky.
JUDr. Marica Pirošíková, advokátka, bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred ESĽP
Mgr. Elena Szabóová, advokátka
JUDr. Milan Ľalík, emeritný sudca Najvyššieho súdu SR, bývalý podpredseda Ústavného súdu SR
JUDr. Elena Ľalíková, advokátka
JUDr. Erik Schmidt LL.M Exec. MA, advokát
JUDr. Ing. Gréta NOÉ, LL.M., interná doktorandka, Ústav verejného práva, Fakulta práva, PEVŠ
JUDr. Peter Weis, advokát
JUDr. Tomáš Suchý, advokát
JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, advokát
JUDr. Michal Mandzák, advokát
JUDr. Martin Ribár, advokát
Link: https://www.peticie.com/zmena_a_doplnenie_obianskeho_zakonnika_ochrana_obeti_neopravnenych_zasahov
