6. februára 2023

Limity zásady prezumpcie správnosti

Dnešný odborný článok bude od kolegu, ktorý je súčasťou tímu AKW. Tzv. pandemická doba bola poznačená v oblasti práva dvoma fenómenmi.

Prvý bol úplné obmedzenie účinných prostriedkov nápravy pre fyzické osoby a právnické osoby. Laicky povedané, zmena legislatívy tak, aby účinok opatrenia nastal skôr, ako by mohol byť súdom zrušený.

Druhý fenomén bol bezbrehé uplatňovanie doktríny správnosti, resp. zásady prezumpcie správnosti. Opäť laickými slovami: ak niekto nedržal v rukách právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci o opaku, musel sa opatreniu podriadiť (bez ohľadu na jeho logičnosť alebo správnosť).

Oba fenomény spolu boli všemocnou politickou zbraňou a spôsobili, že ľudia sa reálne zamýšľali nad aplikáciou práva na odpor podľa čl. 32, resp. nad mimoprávnymi spôsobmi riešenia ich zúfalej situácie. Štát zlyhal. Na plnej čiare. Zlyhali poslanci NR SR, zlyhala vláda, zlyhali súdy, zlyhali prokurátori a vyšetrovatelia, zlyhali advokáti. Zlyhali všetky právnické profesie.

Uplatňovala sa doktrína, ktorá v praxi v extrémnom prípade mohla znamenať aj toto: Najprv zhyň, potom sa bráň!

Ako je to teda naozaj s tým druhým fenoménom, to čitateľovi priblíži nasledujúci text od nášho kolegu.

Stanovisko k limitom zásady prezumpcie správnosti/ústavnosti rozhodnutí a predpisov

Nižšie, uvádzam môj právny názor a postrehy k limitom doktríny týkajúcej sa prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov a právnych predpisov, pokiaľ neboli formálne zrušené iným na to oprávneným orgánom verejnej moci ( ďalej aj ako „Doktrína správnosti“ ) s akcentom na rozhodnutia/predpisy vydávané Úradom verejného zdravotníctva ( ďalej aj ako „ÚVZ“ ).

V právnom poriadku SR vyplýva Doktrína správnosti z princípu právnej istoty, ktorý má svoje korene v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR[1].

Z čl. 12 a 13 Ústavy SR ( ale aj z ostatných ustanovení Ústavy SR ) v podstate vyplýva, čo ustáleným spôsobom potvrdzuje súdna prax, že neexistuje exaktne stanovená hierarchia základných práv alebo slobôd a rovnako ani hierarchia medzi uplatňovaním jednotlivých princípov a zásad ale majú byť aplikované primerane s ohľadom na ich podstatu a zmysel, vo svojich vzájomných súvislostiach a v rámci zachovania tzv. spravodlivej rovnováhy medzi tým čo sa má presadiť a tým v čom sa má ustúpiť. Inými slovami, neexistuje v podstate žiadne absolútne ľudské právo/sloboda ako ani žiadne absolútne pravidlo/princíp/zásada. Ani Doktrína správnosti nie je žiadna výnimka v tomto smere a existujú celkom legitímne a legálne limity jej aplikácie.

Doktrína správnosti má v každom civilizovanom právnom štáte zásadný a kľúčový význam, nakoľko v prípade nerešpektovania právnych predpisov a/alebo rozhodnutí orgánov verejnej moci by to malo za následok anarchiu a samotné popretie zmyslu a účelu štátu ako takého.

Napriek vyššie uvedenému zásadnému významu tejto doktríny, právny poriadok ( podporené aj právnou teóriou a praxou ) upravuje situácie kedy môže a v niektorých prípadoch dokonca aj musí adresát právnej normy/rozhodnutia nerešpektovať Doktrínu správnosti a to predovšetkým v záujme zachovania tzv. materiálneho právneho štátu ( t.j. hodnoty na ktorých bol samotný štát zriadený a poverený ich ochranou a ktoré sú vlastné všetkým civilizovaný a mierumilovným národom Sveta ) alebo iných dôležitých záväzkov.

V rámci môjho bádania uvediem nasledovné prípady, kedy Doktrína správnosti ustupuje iným princípom/zásadám/pravidlám v súlade s právnym poriadkom SR:

a) v prípade kolízie vnútroštátneho práva členského štátu EÚ s právom EÚ v zmysle zásady prednosti a priameho účinku práva EÚ,

b) v situácií ustanovenej v čl. 32 Ústavy SR pri uplatňovaní práva na odpor,

c) z dôvodov nulity právneho predpisu/rozhodnutia a to v prípadoch „najťažších vád“ a to buď procesných (predpis/rozhodnutie vydané bez právneho podkladu) alebo hmotnoprávnych (extrémna nerovnováha, či nespravodlivosť).

V niektorých prípadoch sa môžu vyššie uvedené situácie prelomenia Doktríny správnosti prelínať.

Ad a)

Zásada prednosti a priameho účinku práva EÚ v prípade kolízie s vnútroštátnym právom je dlhodobo hlboko zakorenená v právnych poriadkoch členských štátov EÚ a všeobecne uznávaná.

Na podporu vyššie uvedeného, poukazujem na úryvok z článku bývalej predsedníčky Ústavného súdu SR:

S prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) sa ústavný súd taktiež prihlásil k zásade prednosti práva Európskej únie, pričom konštatoval, že táto zásada «… je uplatniteľná aj v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré začalo na návrh skupiny poslancov alebo aj iných oprávnených subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy okrem (všeobecného) súdu. Všeobecný súd podľa názoru ústavného súdu totiž konanie o súlade vnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika preniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu, pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy iniciovať zásadne nemôže, pretože v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Európskej únie a je „… povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“ (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 24).».

Ústavný súd taktiež poznamenal: „Vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci, t. j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Z toho vyplýva, že do rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu (alebo odloženia jeho účinnosti podľa čl. 125 ods. 2 ústavy), jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia sú všeobecné súdy, ako aj iné orgány verejnej moci povinné vylúčiť použitie takého vnútroštátneho práva ex offo…“[2]

V tomto smere poznamenávam, že právo EÚ a teda aj vyššie vedená zásada prelamujúca Doktrínu správnosti bola judikovaná na pôde SD EÚ už v roku 1978 t.j. v čase, keď boli zakladajúce zmluvy EÚ (resp. v tom čase ES) vnímané ako „klasické“ medzinárodné zmluvy. Právo EÚ má svoj základ celkom nepochybne v medzinárodnom práve verejnom. To znamená, že pravidlo prednosti a priameho účinku práva EÚ sa nevzťahuje „len“ na právo EÚ ale aj na medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám ( viď napr. čl. 7 ods. 2 a ods. 5 ako aj čl. 154c Ústavy SR, ktoré výslovne ustanovujú takúto prednosť pred právnym poriadkom SR a teda prelamujú Doktrínu správnosti – z týchto ustanovení Ústavy SR v podstate opierajú dodnes Slovenské súdy možnosť prelomiť Doktrínu správnosti v prípade, ak sa domnievajú, že sú v kolízií s medzinárodným/EÚ právom bez potreby osobitného zrušenia kolíznych ustanovení/rozhodnutí vnútroštátneho práva ).

Všetky orgány verejnej moci majú podľa vyššie uvedeného povinnosť prelomiť Doktrínu správnosti v prípade kolízie s nadradeným a priamo vykonateľným právom (MPV a právo EÚ). Nikde nie je ustanovené, že by sám jednotlivec mal zakázané urobiť si tiež úsudok o tom, či je alebo nie je to-ktoré ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu v rozpore s vyššie poukázanými nadradenými právnymi normami a následne uplatňovať základné práva a slobody priznané predpismi lex superior oproti predpismi lex inferior. V prípade nesprávnej úvahy sa ale jednotlivec vystavuje riziku sankciám[3], ak sa s jeho úsudkom nestotožní orgán verejnej moci ( vrátane najvyšších súdnych vnútroštátnych/medzinárodných inštancií ako sú napr. SD EÚ, ESĽP ) a to ani po priebehu riadneho a spravodlivého procesu. Vyššie uvedené opieram o čl. 2 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v zmysle, ktorých nikomu nesmie byť spôsobná ujma v prípade, ak uplatňuje svoje základné práva a slobody, pričom každý je oprávnený konať to, čo nie je zakázané.

Je, podľa mňa, preto vzhľadom na celkovú situáciu ohľadom tvorby a aplikácie tzv. protipandemických opatrení legitímne, ak sa jednotlivci ( či už súkromné osoby alebo verejní činitelia) necítili byť viazaní opatreniami resp. vyhláškami ÚVZ nakoľko ich vnímali, že sú v priamej kolízií s právom EÚ/medzinárodným, ktorý priamo zakladá práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám ako napríklad Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), Charty základných práv EÚ, GDPR, Dohovor o ľudských právach a biomedicíne a pod.

Ad b)

V tomto prípade priamo čl. 32 Ústavy SR výslovne umožňuje ( čiže dáva jednotlivcovi možnosť posúdiť ) každému prelomiť a teda nerešpektovať Doktrínu správnosti a to práve z dôvodu zachovania podstaty a zmyslu samotného ústavného zriadenia. T.j. odpor proti každému ( čiže aj proti normotvorným orgánom verejnej moci ) kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

Je pritom všeobecne známe, že tzv. protipandemické opatrenia, ktoré boli v rozhodnom čase, výrazne zasahovali ( v niektorých prípadoch, dokonca odnímali ) do ľudských práv a slobôd, pričom adresáti týchto normatívnych opatrení nemali žiadnu možnosť účinnej právnej ochrany. Všeobecné súdy a to predovšetkým správne súdy (keďže to spadá do ich oblasti) celoplošne odmietali správne žaloby z titulu nedostatku právomoci preskúmavať vyhlášky ÚVZ, keďže sa nejedná o rozhodnutie ale o právny predpis, Ústavný súd SR odmietal možnosť preskúmať vyhlášky ÚVZ dôvodu, že je to údajne vylúčené v rámci konania o ústavných sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, pričom Ústavný súd SR počas abstraktnej kontroly ústavnosti ( na návrh privilegovaných osôb ako sú napr. Generálny prokurátor SR, všeobecné súdy a pod. ) v podstate nikdy nevykonal meritórny prieskum ústavnosti práva vyhlášok ÚVZ a to najmä z dôvodu, že tieto boli pravidelne rušené a nahrádzané novými vyhláškami a preto konania zastavoval.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgány verejnej moci rezignovali nad poskytnutím konkrétnej ochrany základných práv a slobôd, do ktorých bolo celkom evidentne zasiahnuté tak vážne, že to nemalo v histórií moderného Slovenska obdobu a teda ich činnosť bola znemožnená, čo potom vytvára priestor nad možnou aplikáciou práva na odpor podľa čl. 32 Ústavy SR a teda prelomiť Doktrínu správnosti.

Vyššie uvedené je podporené aj nasledovným právnym stanoviskom a konštatovaním prezentovaným v zborníku organizovanom na Praf. UK:

„Ako vyplýva, žiaľ, z formalistického výkladu práva na súdnu ochranu zo strany ústavného súdu, jednotlivec nemá právne prostriedky nápravy ako súdnou cestou napadnúť vyhlášky ÚVZ a to nielen ich legalitu, ale ani ich legitimitu či primeranosť. Jedinou možnosťou je tieto vyhlášky nerešpektovať a legalitu, nevyhnutnosť či primeranosť namietať len v konaní, v ktorom bude vyvodzovaná zodpovednosť voči jednotlivcovi za nerešpektovanie vyhlášky ÚVZ“[4]

Ad c)

V tomto smere vychádza prelomenie Doktríny správnosti z dôvodu tzv. nulity/ničotnosti správneho aktu. V úvode k tomuto bodu považujem za potrebné uviesť, že v rámci činnosti ÚVZ boli protipandemické opatrenia najprv vydávané formou „všeobecných opatrení“ a neskôr vo forme vyhlášok. Obsah oboch správnych aktov ostal pritom totožný, len jeho pomenovanie sa formálne zmenilo z opatrenia na vyhlášku. V právnej teórií ale aj rozhodovacou praxou došlo k záveru, že všeobecné opatrenia ÚVZ predstavujú tzv. hybridné správne akty, ktoré sú normatívnej povahy ale aj individuálnej povahy a preto je prípustné voči nim podať všeobecnú správnu žalobu ( keďže prevláda prvok induviduálneho správneho aktu lebo sa týka uloženia konkrétnych práv a povinností a to na konkrétnu pandemickú situáciu ) [5] a podrobiť ich prieskumu v rámci správneho súdneho konania, pričom môže tak učiniť každý kto sa domnieva že takéto opatrenie (hybridný správny akt) zasahuje do jeho práv.

Na druhej strane, vyhláška, takýto prieskum nepripúšťa. Považujem za potrebné uviesť to, že či sa jedná o tzv. hybridný správny akt alebo o vyhlášku ( t.j. normatívny správny akt ) má vyplývať z obsahu a nie z formy akým je rozhodnutie/opatrenie/vyhláška označená. Z dôvodu, že po obsahovej stránke sa na veci nič nezmenilo. Mám za to, že aj protipandemické „vyhlášky“ ÚVZ neustále predstavujú hybridný správny akt, u ktorého prevládajú prvky individuálneho správneho aktu a mal byť prípustný ich prieskum v rámci správneho súdneho konania ( žiaľ, ako bolo vyššie uvedené, súdy to celoplošne odmietli a v súčasnej dobe ani nie je možnosť to posúdiť, keďže právo na podanie takejto správnej žaloby zaniká uplynutím 2 mesiacov od oznámenia rozhodnutia podľa § 181 ods. 1 SSP ).

Vyššie uvedené podporujem aj nasledovnými vyjadreniami:

„Uvedenému materiálnímu chápání opatření obecné povahy ve prospěch stěžovatelů je třeba dát přednost také s ohledem na konstantní judikaturu Ústavního soudu, dle níž, nabízí-li se dvojí možný výklad veřejnoprávní normy, je třeba v intencích zásad spravedlivého procesu volit ten, který vůbec, resp. co nejméně, zasahuje do toho kterého základního práva či svobody. Jde o strukturální princip liberálně demokratického státu in dubio pro libertate plynoucí přímo z ústavního pořádku (čl. 1 odst. 1 a čl. 2 odst. 4 Ústavy nebo čl. 2 odst. 3 a čl. 4 Listiny), vyjadřující prioritu jednotlivce a jeho svobody před státem [viz nález sp. zn. I. ÚS 643/06 ze dne 13. 9. 2007 (N 142/46 SbNU 373) a obdobně nález sp. zn. III. ÚS 741/06 ze dne 29. 11. 2007 (N 209/47 SbNU 685)]. Tímto přístupem Ústavní soud mimo jiné respektuje i doktrínu materiálního právního státu, na kterou se ve své judikatuře opakovaně odvolává.“[6]

„Z komparácie situácie o opatreniach všeobecnej povahy (zmiešaných administratívnoprávnych aktov) vyplýva – z hľadiska judikatúry – viac-menej všeobecná inklinácia k ich materiálnemu ponímaniu najmä v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Českej republike (…)V súvislosti s opatreniami všeobecnej povahy na Slovensku sa konštatuje ich čiastočná akceptácia judikatúrou na základe materiálneho poňatia požiadaviek zabezpečenia prístupu k súdnej ochrane, a z doktrinálneho aspektu „skôr podpora smerom k legislatívnemu zakotveniu po vzore Českej republiky a Nemecka“.[7]

Bez ohľadu, ale aj s ohľadom na vyššie uvedené, uvádzam, že v prípade ak je správny akt (bez ohľadu na jeho individuálnosť či normatívnosť) ničotný/nulitný, má sa za to, že ani neexistuje a teda nevyvoláva žiadne právne účinky; tým sa prelamuje Doktrína správnosti.

Kedy nastane nulita správneho aktu? Právna teória ako aj súdna prax dospela dlhodobo k celkom konzistentným názorom ( od ktorých sa až pod mediálnym tlakom v čase pandémie začali orgány verejnej moci dištancovať ), že sa jedná o prípady tzv. „ťažkých vád“. Tieto vady možno rozdeliť na dve kategórie a to na „ťažké vady“ procesného charakteru a na ťažké vady meritórneho/hmotnoprávneho charakteru. je potrebné uviesť, že ak je správny akt vadný, tak platí Doktrína správnosti ale ak trpí „ťažkými vadami“, tak správny akt je nulitný a teda nezáväzný.

K prípadom ťažkých procesných vád, právna prax ako aj teória uvádza situácie, keď správny orgán vydal svoj akt bez zákonného podkladu a teda bez právomoci resp. bez vecnej príslušnosti (jedná sa o synonymá). Ako príklad možno uviesť, vydanie rozhodnutia bez návrhu hoci zákon predpokladá podanie návrhu, alebo vydanie správneho aktu v oblasti ktorá je mimo vecnú príslušnosť správneho orgánu ( napr. Inšpekcia práce vydá stavebné povolenie alebo by uložila pokutu za porušenie pravidiel na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a pod. ). Každý je pritom oprávnený z dôvodov právnej istoty žiadať o formálne zrušenie takéhoto nulitného správneho aktu v rámci správneho súdneho konania a to z dôvodu aby sa vyhol prípadným sankciám a nedorozumeniam. Na nulitu správnych aktov sú pritom orgány verejnej moci povinné prihliadať z úradnej povinnosti ex offo a to aj bez návrhu či námietky.

Vyššie opieram o nasledovné právne vety najvyšších súdnych autorít a inštitúcií:

„Judikatúra i teória správneho práva zhodne uvádzajú, že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané právne účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady tak zásadné, závažné a zrejmé, že na naň „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr. o nedostatok právneho podkladu, na základe ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci správneho orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta a právna alebo faktická nemožnosť realizácie rozhodnutia.“[8]

„V prípade, ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. V prípade nulity aktu nie je vôbec možné uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Platný právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje pojem „ničotné (nulitné) správne rozhodnutie“, ako je tomu napríklad v Českej republike, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t. j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd. Napriek absencii obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike, odvolací súd vychádzajúc z existujúcej judikatúry, či z poznatkov procesnej teórie, sa v predmetnom prípade zaoberal otázkou, či nie je daná nulita rozhodnutia odporcu v dôsledku nedostatku právneho základu, nedostatku právomoci, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne.“[9]

„Vo vzťahu k námietke žalobcu, obsiahnutej v odvolaní, že rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vydal správny orgán, ktorý na to nemal kompetenciu, keď o podaných odvolaniach proti rozhodnutiam prvoinštančného správneho orgánu rozhodoval generálny riaditeľ Sekcie colných úradov a nie prezident Finančnej správy odvolací súd uvádza, že hoci uvedená námietka žalobcu nebola obsiahnutá v žalobe, odvolací súd sa touto námietkou musí zaoberať, keď je povinnosťou súdu v správnom súdnictve na vadu spočívajúcu v nedostatku kompetencie správneho orgánu prihliadať z úradnej povinnosti.“^[10]

„V prípade, ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť.“^[11]

K prípadom ťažkých meritórnych vád je možné uplatniť tzv. Radbruchovu formulu:

„Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že právna istota zaručená pozitívnym právom už voči tejto nespravodlivosti nemá nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.“

Bude sa v podstate jednať o také správne akty, ktorých neprimeranosť a teda nespravodlivosť je celkom zjavná. Toto pravidlo sa uplatňovalo napr. v rámci Norimbergských súdnych procesov pri argumentácií obvinených fašistov z rešpektovania Doktríny správnosti správnych aktov vydávaných v rámci nacistického Nemecka alebo fašistického Talianska.

Čo sa týka všeobecných opatrení a vyhlášok ÚVZ vydaných počas pandémie, tak mám osobne zato, že je celkom legitímne domnievať sa, že predstavujú nulitné správne akty a to najmä z dôvodu ťažkých procesných vád, nakoľko boli uložili práva a povinnosti ( upravovali spoločenské vzťahy ) na ktoré nemal ÚVZ vecnú príslušnosť/právomoc, pričom je to celkom zjavné.

Predmetnými vyhláškami/opatreniami nedochádzalo k obmedzeniam ľudských práv na základe zákona v užšom zmysle ale k ustanoveniu tzv. medzí výkonu základných práv a slobôd.

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd, z ústavného hľadiska je dôležité
rozlišovať medzi pojmami „medze základných práv a slobôd“ a „obmedzenie základných práv a slobôd“. Medze základných práv a slobôd predstavujú vnútorné obmedzenie ich obsahu[12], podmienky stanovenia medzí sú obsiahnuté v čl. 13 ods. 2 Ústavy SR, ktorý
ustanovuje, že ich medze možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom[13], v ods. 3 uvádza, že obmedzenia[14] musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako a v ods. 4, pri ich obmedzovaní sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a len na ustanovený cieľ. Obmedzenia na základe zákona preto predstavujú intenzívnejší zásah do základných práv a slobôd (napr. uloženie pokuty, zákaz činnosti s pod.).

Predmetnými vyhláškami/opatreniami preto dochádzalo celkom zrejme k stanovovaniu medzí základných práv a slobôd, keďže jednalo sa o menej intenzívne zásahy ako napr. uloženie pokuty, zákazu činnosti a pod. pričom sa týkali bližšie neurčeného počtu osôb po neurčitý čas, čiže obsahoval normatívny aspekt resp. aspekt všeobecnosti ( napr. všetci v interiéroch a exteriéroch majú povinnosť si prekryť horné dýchacie cesty rúškom/respirátorom, povinnosť sa v priestoroch budov preukazovať sa covid pasom/negatívnym PCR testom a pod. – toto je celkom zrejme stanovenie medzí výkonu základných práv a slobôd ).

V tomto smere poukazujem aj na návrh Generálneho prokurátora SR zo dňa 18.3.2021:

„K zásadným judikátom ústavného súdu ohľadne čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky patrí nález PL. ÚS 11 /04, podľa ktorého normatívne akty vydávané ministerstvami a inými ústrednými orgánmi štátnej správy, ktorými sa vo všeobecnosti zabezpečuje výkon štátnej správy, môžu byť všeobecne záväzné, môže však ísť aj o akty riadenia normatívnej povahy, ktoré nie sú všeobecne záväzné, vydávané v systéme orgánov vykonávajúcich štátnu správu v rámci administratívnoprávnych vzťahov ich nadriadenosti a podriadenosti. Všeobecne záväzné normatívne akty ministerstiev a iných orgánov štátnej správy sú právne predpisy vydávané týmito orgánmi, vychádzajú z ústavných limitov čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, a zákonných splnomocnení na ich vydanie. Vyhlasujú sa spôsobom, ktorý ustanovuje zákon na vyhlasovanie právnych predpisov, t. j. v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Takto vydávané právne predpisy v rámci ústavných a zákonných limitov však spravidla upravujú len podrobnosti a bližšie podmienky otázok, ktoré majú svoj základ v príslušnom zákone. Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava Slovenskej republiky zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. Ústavný súd konštatuje, že splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí Ústavou Slovenskej republiky zaručených práv, nie je Ústavou Slovenskej republiky dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou (PL. ÚS 8194), ako tomu pravdepodobne bolo aj pri vydávaní podzákonných právnych aktov na základe generálnym prokurátorom napadnutých ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z.“

Nakoľko, Ústava SR celkom jednoznačne ustanovuje, že medze výkonu základných práv a slobôd možno upraviť priamo zákonom a nie podzákonným predpisom (t.j. na základe zákona) bolo celkom legitímne prezentovať právny názor, že všeobecné opatrenia a vyhlášky ÚVZ týkajúce sa pandémie boli vydané bez právomoci ÚVZ a teda sú spojené s ťažkou procesnou vadou a preto sú nulitné a právne nezáväzné. Do dnešnej doby pritom neexistuje v podstate žiadne jednoznačné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by meritórne skúmal, že či tá – ktorá konkrétna vyhláška ÚVZ bola alebo nebola vydaná bez na to príslušnej právomoci/vecnej príslušnosti. A keďže táto problematika nie je ustáleným spôsobom judikovaná, tak je preto celkom legitímne a dokonca žiaduce vyslovovať aj právny názor týkajúci sa nulity niektorých správnych aktov ÚVZ alebo ich častí.

Záver

Je teda zrejmé, že Doktrína správnosti nie je a ani nesmie byť absolútnym pravidlom, pričom administratívnoprávna činnosť ÚVZ v časoch pandémie vyvolalo celkom legitímnu a v slobodnom, demokratickom a právnom štáte nevyhnutnú ba až žiaducu diskusiu/kritiku na takúto činnosť ÚVZ a nečinnosť orgánoch ochrany práv/súdov.

Mám za to, že tu vyššie prezentovaný právny názor ohľadom limitov Doktríny správnosti, nie je v žiadnom prípade ojedinelým, ničím nepodloženým alebo extrémnym, či inak absurdným šírením dezinformácií ale predstavuje celkom legitímny pohľadom na vyššie uvedenú problematiku. Brániť a postihovať za takéto prezentovanie odlišných právnych názorov je v slobodnom a demokratickom štáte krajne nežiaduce. Spoločnosť sa nemôže vyvíjať, ak odmieta akceptovať pluralitu názorov a ich verejné šírenie. Bol by to krok späť k totalitným/fašistickým štátnym režimom, ktorých zavrhnutiahodné praktiky Ústava SR odmieta.

Na záver vyjadrujem svoje presvedčenie, že orgány verejnej moci (a ľudia vo všeobecnosti) majú v prvom rade povinnosť rešpektovať a uplatňovať v rámci svojej činnosti hodnoty a pravidlá ktoré sú garantované, rešpektované a chránené Ústavou SR s istou dávkou zdravého rozumu, keďže preto štát v prvom rade vznikol. Podkopávanie týchto hodnôt predstavuje rúcanie samotného účelu a potreby vzniku štátu. Čo je podstatnejšie z hľadiska materiálneho právneho štátu? Bezbrehé formalistické lipnutie na pravidlách (bez možnosti hodnotenia ich vhodnosti a potrebnosti) ustanovených predmetnými vyhláškami ÚVZ alebo živá a vyvážená ochrana základných práv a slobôd s prihliadnutí na konkrétne osobitosti toho ktorého prípadu?

Vyjadrujem názor, že ak je napr. pre políciu (orgán verejnej moci) prednejšie násilne vyhodiť z vlaku maloletého žiaka gymnázia pred všetkými ostatnými pasažiermi, ktorý bol pritom zdravý a nemal žiadne známky choroby a len z dôvodu, že nemal nasadený respirátor a vyhláška ako výnimku „nepoznala“ dermatologické zdravotné dôvody ( maloletý pasažier respirátor nemal pretože mal citlivú pokožku, ktorému dlhodobým nosením vznikali na tvári vyrážky, čo potvrdil aj lekár z oblasti dermatológie ), tak žijeme v štáte, ktorý si nadovšetko cení pravidlá a nie právo, čo je v príkrom rozpore s tým, prečo vôbec vznikol moderný Slovenský štát. Také pravidlá a konanie orgánov verejnej moci si potom v právnom štáte nezasluhujú rešpekt a teda uplatnenie doktríny Správnosti, keďže ich rešpektovaním sa popiera obsah a účel samotnej Ústavy SR.

[1] Tento princíp nie je priamo pomenovaný ale ho najvyššie súdne inštancie na Slovensku vyabstrahovali poukazom aj na tento článok 1 ods. 1 Ústavy SR.

[2] JUDr. Iveta Macejková: PRÁVO EURÓPSKEJ ÚNIE V JUDIKATÚRE ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY, 6 s.

[3] Obdobne ako aj členský štát sa vystavuje riziku medzinárodným/Európskym sankciám v prípade takéhoto nesprávneho úsudku.

[4] Doc. JUDr. Tomáš Ľalík, PhD.: KRTÉRIUM LEGALITY (ZÁKONNOSTI) VYHLÁŠOK ÚRADU VEREJNÉHO ZDRAVOTNÍCTVA, in OBMEDZOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV, Praf. UK, Bratislava 2021, 58 s.

[5] Viď Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 459/2020 z 24. septembra 2020

[6] Ústavný súd ČR: Pl. ÚS 14/07.

[7] KUKLIŠ, P.: O opatrení všeobecnej povahy v kontexte verejnosprávnej činnosti. Právny obzor, 103, 2020, č. 2, s. 86 – 97.

[8] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.5.2016 sp. zn. I. ÚS 323/2016.

[9] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 8Sžr 52/2016:

[10] Najvyšší súd SR: rozsudok, sp. zn. 8Sžo/48/2016 zo dňa 31.05.2018, 12 s.

[11] Id. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12.12.2018, 4 s.

[12] Kocourek, T.: Omezení vlastnického práva k pozemkům ve prospěch ochrany životního prostředí. Praha:
Leges, 2012, 21 s.

[13] z tohto vymedzenia jasne vyplýva, že medze základných práv a slobôd nemôže ustanovovať predpis nižšej
právnej sily ako je zákon (čiže nie vyhláškou resp. správnym aktom ÚVZ).

[14] ústavodarcom použité slovo „obmedzenie“ v čl. 13 ods. 3 a 4 je podľa myslené obmedzenie v širšom zmysle slova, pod ktoré spadá: medze práv a slobôd, ale aj obmedzenie práv a slobôd v užšom zmysle (vonkajší zásah, nad rámec medzí).

JUDr. Marián Maholányi, advokát