Argentína – bojisko o rezervnú menu budúcnosti

V nedávnom článku som rozoberal, čo sa deje v Argentíne (TU) a že sú iné krajiny, ktoré sú na tom z pohľadu blízkej budúcnosti v regióne horšie.

V Argentíne sa síce naoko javí, že hrozba bankrotu je vysoká, ale nie je tomu úplne tak. O financovanie jej rozpočtu sa totiž budú musieť pobiť dve krajiny, ktoré po roku 2030 majú ambíciu vlastniť tlačiareň peňazí pre rezervnú svetovú menu. SŠA a Čína. A aj to je jeden z dôvodov, prečo môže Javier Milei, ten s motorovou pílou, pokojne spávať. On to totiž vie.

Američanom ide o toto. Ukázať, že si vedia upratať na vlastnom prahu, a že stále ovládajú Južnú Ameriku a Číne ide o podkopanie povesti dolára. Argentína je v pozícii, že si môže vybrať. Už raz Čínu v nedávnej minulosti pri splácaní pôžičky MMF uprednostnila a zároveň Milei rád chodí na návštevy do Bieleho domu (a fotí sa pre istotu so svietnikom). Necháva si obe možnosti otvorené. Ak to neprekombinuje a z oboch možností vyťaží maximum, k žiadnemu ďalšiemu bankrotu Argentíny vlastne dôjsť nemôže.

Kým Briti a Francúzi vyslovene pripúšťajú bailout od MMF (písal som o tom TU), ani americká a ani čínska pomoc by nemala túto povahu (ide len o tzv. swapové operácie). Preto možno narovinu povedať, že bankrot hrozí spomínaným dvom štátom EÚ naozaj reálne, kým Argentína si pri vysokom zadĺžení užíva pozornosť dvoch najväčších ekonomík sveta.

Trump medzitým trepe nezmysly o 3000 rokoch vojny v Gaze a že v BRICSe už nikto nechce byť. Je to len taký ťarbavý pokus o pokračovanie v psychologickej operácii zameranej na záchranu dolára ako rezervnej meny.

Čo so Slovenskom?

Stále platí, že BRICS bude silnieť, dolár bude najbližšie žiť z vyciciavania eurozóny (kupuje si čas), Rusi budú s Američanmi aktívne hrať hru sprostredkovateľa na vyciciavanie eurozóny, eurozóna smeruje do ekonomickej depresie a Čína si bude postupne bez väčšej nervozity kráčať k rezervnej mene. Niekedy okolo roku 2035 by jej to týmto tempom malo vyjsť.

Má jednu veľkú šancu, neviem, či sa jej má a hlavne chce chopiť. Či chceme alebo nie, budeme novou nárazníkovou zónou. Teda jej malou súčasťou. My určite. Máme na výber. Teraz môžeme byť vysnívaným Mečiarovym Švajčiarskom, môžeme byť centrálnym skladom pre Čínu v projekte One belt one road a môžeme tieto dva vlaky aj zmeškať a túto príležitosť posunúť Srbom a Maďarom, ktorí sú v implementácii druhého variantu podstatne ďalej, len Srbi nie sú v EÚ.

Prvý variant (Švajčiarsko) spočíva v tom, že EÚ smeruje k zákazu pohybu kapitálu. Krok za krokom. O to viac pevne a isto. Rovnako, ako pred WW2. Vtedy Hitlerove obmedzujúce nariadenia využilo Švajčiarsko a dnes vidíme, kam to z hľadiska privátneho bankovníctva dotiahlo. Je takmer isté, že táto časť histórie sa zopakuje. Otázka znie, či budeme pádlovať s EÚ alebo poskytneme západoeurópanom bezpečný prístav (parkovanie ich peňazí anonymne a bezpečne), za čo dostaneme od SŠA budzogáňom po hlave. Lebo sa podelíme o to, s čím v SŠA rátali ako so svojim záchranným balíčkom. Na to potrebujeme stenu. Ruskú alebo čínsku. Čínska by pre nás bola informačne menej bolestivá a ľahšie negociovateľná, keďže po faktickom “znárodnení” čipovej nadnárodnej firmy v Holandsku Nexperia (čo je vlastne ekvivalentom odpojenia Ruska od SWIFTu) potrebuje Čína bezpečný prístav na investovanie v EÚ. A keby sa nebola zbabrala ústava slovom “predovšetkým”, Číňania by si vybrali nás. Dokonca by sme boli v hre o oba varianty. Čína, ktorá bázuje svoje európske bankovníctvo v Luxembursku sa po holandskej epizóde s Nexperiou musí obracať po alternatíve. No a teraz máme my a Maďari v rukách všetky tromfy. Sme v EÚ a u nás by vraj mala aj v praxi platiť prednosť slovenského práva pred európskym.

Čo s nami bude? Uvidíme. Závisí dosť od toho, ako si Smer uprace Hlas a ako si Hlas uprace ambície s PS a ako sa ideologicky uprace prezident. A kam sa prikloní KDH, ktorému všetci špekulatívne kurizujú. A tým sa stáva našim slovenským Javierom Mileiom. V politickom, nie ekonomickom zmysle slova.