Oslobodzujúci rozsudok MUDr. Liptáka – rozbor

Prvoinštančný oslobodzujúci rozsudok je, pokiaľ ide o odôvodnenie, pomerne stručný. Nie je to nijako na škodu, lebo situácia je zo skutkového aj z právneho pohľadu pomerne jasná a strana obžaloby bola počas konania stabilne pasívna.

Z východísk je dôležitá právna úprava platná v danom čase, t.j. 17. novembra 2020, krátko po tzv. “atómofke” celoplošného testovania, za ktorú ani po 5tich rokoch nikto nenesie trestnoprávnu zodpovednosť.

V danom čase bol vyhlásený núdzový stav, ktorého správnosť vyhlásenia po formálnej aj materiálnej stránke bol taktiež sporný. Ústavný súd v tom čase ešte ani raz neposúdil žiadnu z vyhlášiek (niežeby neskôr detailne nejakú posúdil zo všetkých aspektov legality, legitimity a proporcionality a už vôbec sa nejdem zaoberať svojvôľou v uplatňovaní ex nunc a ex tunc účinkov nálezov). Toto sú teda časové súvislosti a východiská. Teraz k odôvodneniu samotnému.

Samosudkyňa okresného súdu sa v rozhodnutí oprela o teóriu práva, ktorá sa štandardne vyučovala v prvom ročníku štúdia práva na vysokej škole. Urobila iba to, čo by pred plandémiou urobil každý sudca, ktorý teóriu práva pochopil a skúškou riadne prešiel.

Vyhlášky – podzákonné predpisy, musia bezpodmienečne a bez výnimky iba precizovať, t.j. spresňovať to, na čo im zákon určuje pomyselný maximálny rámec a nesmú ho prekročiť. V konkrétnom prípade spochybnila samosudkyňa právomoc Úradu verejného zdravotníctva SR vydať v danom prípade takú vyhlášku, ktorá nariaďovala právnu povinnosť nosiť rúška na iný účel, akým je prekrytie dýchacích ciest v prašnom pracovnom prostredí, prípadne v čase ešte pred zavlečením choroby na územie Slovenska (po vyskytnutí sa prvých prípadov by už nič také nariaďovať úrad nemohol, lebo mu na to chýba zákonné splnomocnenie, pozn. teraz vôbec neriešim, či by úrad vôbec podstúpil nejaký test legality a test proporcionality, zo skúseností neskôr vieme, že nie).

Takto formulovaná vyhláška prekračujúca zákonné splnomocnenie má aj svoj právny následok. Tým je tak zatracované a zosmiešňované slovo. Nulita. Tak bežné predpandemické slovo…

Samosudkyňa to slovo síce nepoužila, ale s účinkami takej vyhlášky sa vysporiadala v zmysle zásady súd pozná právo excelentne a bez potreby obrátiť sa na ústavný súd: neprihliadla na jej existenciu (resp. právnej povinnosti v nej formulovanej) v právnom zmysle. Čím vlastne správne a priamo aplikovala teóriu práva v praxi.

Súd zároveň vyhodnotil konanie MUDr. Liptáka z pohľadu stupňa závažnosti za nepatrné a zároveň že nebolo preukázané naplnenie materiálnych znakov skutkovej podstaty podnecovania (iba formálnych, čo samozrejme na odsúdenie nestačí).

Predpokladám, že opačná názorová skupina sa bude za každých okolností snažiť držať doktríny prezumpcie správnosti právnych predpisov, čo je prísne formálny prístup. Všetko by podľa nej malo platiť, až kým to nebude kompetentným orgánom zrušené. A aj keď súd o tejto doktríne nepojednáva, niečo by som k tomu rád uviedol. V plandémii sa táto doktrína stala doslova jadrovou zbraňou.

Všetci si pamätáme, že prístup k súdom a efektívnym prostriedkom právnej nápravy (rozumej rýchlym prostriedkom) počas plandémie reálne neexistoval. Iba formálne. Ja si dovolím tvrdiť, že tento stav bol navodený v spoločnosti úmyselne po zrelej a úvahe a po dômyselnom naplánovaní. Plán riadenia plandémie bol podporovaný na tej najvyššej úrovni, ktorým je politické vedenie EÚ vrátane “last resort” inštitúcie s názvom Európsky súd pre ľudské práva. Ak bude o túto časť niekedy záujem, viem toto tvrdenie dostatočným spôsobom preukázať.

Prelomiť doktrínu prezumpcie správnosti právnych predpisov neviete, ak nemáte v rukách možnosť použiť účinné prostriedky právnej nápravy, t.j. ak nemáte právnu možnosť predchádzať vzniku škôd vadnými rozhodnutiami (napríklad pokutám a nákladom na právne zastúpenie). A to aj v situáciách zjavne odporujúcich Dohovoru alebo iným medzinárodným zmluvám. Toto sa však nedialo len na území SR, ale cielene v každom členskom štáte EÚ a aj mimo kontinentu. Štáty sa vedome spoliehali na to, že túto nerovnú hru nevydrží nikto dohrať až do konca. Je to však bežná právna praktika, nie je to vymyslenie teplej vody.

Slovensko má s uplatňovaním princípu finančného vyčerpania protivníka a zneužívaním nerovného postavenia mimochodom aj doteraz bohaté skúsenosti napríklad v daňových konaniach. Častým cieľom postupu finančnej správy nie je dosiahnutie spravodlivého a zákonného rozhodnutia, ale finančné vyčerpanie kontrolovaného subjektu tak, aby boj časom vzdal. Čo zahŕňa aj kooperáciu s OČTK, ktoré nevznášajú úradníkom obvinenia za úmyselné a opakované nerešpektovanie názorov súdov pri zrušujúcich rozhodnutiach, ktorými by mali byť viazaní. Ako sa hovorí, majú “strechu”. Údajne sa tým chráni deravá Štátna pokladnica. Pritom diery do nej navŕtavajú oligarchovia a ich stále meniaci sa a na pozadí defilujúci politici. Viď posledná kauza záchraniek. Všetci točia čosi o akejsi politickej zodpovedosti. Ak by v tom boli namočení bežní ľudia, už sú vo väzbe. Väzobné dôvody b) a c). Trestný je totiž aj pokus a zrušenie tendra po medializácii vo vzťahu k trestnoprávnej zodpovednosti by zrejme nebolo ani poľahčujúcou okolnosťou.

Doktrína prezumpcie správnosti má však svoje limity. A tie paradoxne ustanovili na európskej úrovni ešte v roku 1978. Kto má záujem čítať, tu je starší blog (TU).

Ako vyzerali vyhlášky z pohľadu práva (komplexnejší pohľad) v období konca roka 2020, máte popísané v blogu TU.