Doxxing z pohľadu práva

Ide o novodobý fenomén, ktorý sa rozmáha najmä v (čiastočne) anonymnom prostredí sociálnych sietí. Dnes sa pozrieme na doxxing z pohľadu práva. Najmä pokiaľ ide o hranice slobody slova. Ide o tému nanajvýš aktuálnu, keďže tzv. doxxerov stvorila doba kovidová a doba materiálneho dostatku (alebo, ako hovoria niektorí, diagnóza syn). Článok je určený najmä právnemu laikovi.

Najprv povinná nezáživná časť. Čo to ten doxxing vlastne je?

Oficiálnejšia definícia.

Doxxing (alebo doxing) je úmyselné zverejnenie súkromných alebo osobných informácií o niekom bez jeho súhlasu, zvyčajne na internete. Cieľom býva poníženie, vyhrážanie sa, šikanovanie alebo iné ublíženie tejto osobe.

Teraz skôr praktickejšia definícia tak, ako ju vidím ja.

Doxxing je forma bulvárnej informácie, ktorá sa navonok tvári ako whistleblowing, ale úmyselne zasahuje do osobnostnej sféry ohováranej osoby nad mieru, ktorá je z pohľadu práva prípustná. Doxxing dáva doxxerovi často pocit užitočnosti pre spoločnosť. Niektorým pri silnejšom vplyvovom zábere pocit moci. Je to podobné ako to, čo ja nazývam syndróm lajkov na sociálnych sieťach.

Tak, ako to býva zvykom z čias kovidových, o istej miere “právnej čistoty” doxxingu možno hovoriť len vtedy, ak prejde testom legality, legitimity a najmä proporcionality.

Ach, tá nešťastná proporcionalita.

Pri doxxingu na seba narážajú najmä dve práva chránené Dohovorom.

Sloboda prejavu (čl. 10) a ochrana súkromia (čl. 8).

Sloboda prejavu by ideálne nemala zasahovať do slobody súkromia fyzických osôb. To je také zlaté pravidlo vyjadrené v zásade Johna Locka: tvoja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Samozrejme, že to neplatí absolútne. A presne o tom sú testy legality, legitimity a proporcionality v individuálnych prípadoch. Čl. 8 hovorí o tom, že jeho porušenie je zásahom do súkromia, bezpečnosti a integrity jednotlivca. To sú tie pomyselné hranice. Ide najmä o strach o bezpečnosť “ohováraného” jedinca a jeho rodiny.

Čl. 10 obsahuje výnimky. Aj preto je rozdelený na odseky. Menšiu ochranu požívajú napríklad politici alebo niektorí verejní funkcionári u ktorých sa predpokladá, že významnú časť ochrany svojho súkromia obetovali na mediálny oltár. A táto ich obeta by mala vytvárať istú možnosť kontroly najmä pred korupčným správaním týchto politikov verejnosťou. Inými slovami, akási legitímna forma kontroly výkonu verejnej funkcie verejnosťou (aj médiami) bez strachu z postihu žalobami. Ak sa totiž začnú budúci politici uchádzať o priazeň voliča, musia zniesť oveľa vyššiu mieru kritiky. Čo je ešte prípustná kritika, určuje judikatúra. Ale pre bežného čitateľa stačí uviesť nasledovné:

Áno, zosmiešňujúca karikatúra ministerky zachycujúca aktuálnu politickú tému je v istej miere ešte OK, ale zverejnenie defamujúcich fotiek alebo kontaktných údajov fyzickej osoby bez jej súhlasu, ktorá zároveň nie je verejným funkcionárom, už OK nie je.

Následky môžu byť rôzne. Najčastejšie pôjde o hrozbu žaloby o ochranu osobnosti. Útočníci sa spoliehajú často na anonymitu sociálnych sietí, diverzifikáciu adminov kanálov a aj neschopnosť OČTK identifikovať útočníka, aj keď získa konkrétnu IP adresu. Nuž, ale to je prax.

Trestnoprávne postihy by mali byť iba krajným riešením. V trestnom práve platí zásada ultima ratio, t.j. subsidiarita trestného postihu voči ochrane civilnými prostriedkami. S prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu môže dôjsť aj k prelomeniu tejto zásady, ak doxxer bezhranične a pravidelne útočí na rôzne fyzické osoby (nepolitikov) a má veľký dosah (počet čitateľov). T.j. potenciál šírenia informácií (teraz neriešim ich pravdivosť) spôsobilých narušiť právom chránenú zónu je veľký.

Pokiaľ by šlo o obmedzenia stanovené súdom ako náhrada za prípadnú väzbu, neviem si formuláciu takého obmedzenia v dobe internetu a v čase akútneho podstavu probačných úradníkov ani predstaviť. Akékoľvek odstavenie od techniky a internetu je objektívne nevykonateľné.

Tak ak má niekto chuť v slovenských podmienkach na pravidelný doxxing na nepolitikoch s veľkým mediálnym záberom, môže sa stať, že bude mať väčší problém, ako len hromadu žalôb smerujúcich k ochrane osobnosti. V neprospech zásady ultima ratio totiž hovorí práve anonymita sociálnych sietí, ktorá celkom efektívne sťažuje možnosti podávania takých žalôb (tzv. nedostatok pasívnej vecnej legitimácie) a teda “nahráva” OČTK v prospech použitia trestnoprávneho (prípadne podľa intenzity priestupkového) postihu ako jediného možného prostriedku ochrany osôb alebo skupín osôb.