Čl. 5 Severoatlantickej zmluvy

Predseda vlády SR rozpútal svojimi vyjadreniami niečo, čo jedna strana vykladá ako potrebu zachovať mier na území SR v čase hrozby vojnového konfliktu a tá druhá ako spochybnenie záväzku z čl. 5 Severoatlantickej zmluvy.

Tento článok mal pôvodnú ambíciu poskytnúť laikovi základný právny rozbor čl. 5. Čo Slovensko musí a čo nemusí. A hlavne z akých dôvodov.

Ale kým začnem, rozpoviem Vám jednu rozprávku. Nie je určená pre deti. Ale pre dospelákov zo všetkých politických brehov. Tak sa usaďte. Začíname.

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok lial, bolo jedno pieskovisko.

V tom pieskovisku sa každý deň hrali deti. Všetky hovorili rovnakým jazykom a vychádzali spolu štandardne. Tie v pravej časti pieskoviska mali bohatších rodičov, tie v ľavej tiež nie vyslovene chudobných, ale zadĺžených a závistlivých. Tí vľavo boli rodičia adoptívni, neboli to ich vlastné deti a podvedome to tak aj brali. Mnohí vlastné deti nechceli z politických dôvodov a mnohí deti mať nemohli. Ale deťom to bolo jedno a každý deň sa spolu hrali. Neriešili rozdiely. Boli to predsa deti.

Pri pravej časti pieskoviska bola navezená hŕba nového piesku dobrej kvality. Rodičia vľavo sa na tú hŕbu vždy so závisťou pozerali, sem-tam niečo vo vedierku ukradli, o pieskovisko sa nikdy nestarali, dokonca ho zvykli zašpiniť a už vôbec po svojich deťoch neupratovali. Tí vpravo zas vždy, keď bolo pieskovisko zababrané, špinavé, jednoducho starý piesok na svoje náklady odviezli a dosypali svoj nový, ktorého mali na svojom území habadej. Sem-tam si opýtali od rodičov detí na ľavej strane nejaký malý príspevok na údržbu, aby to aspoň vyzeralo, že majú k pieskovisku nejaký vzťah. Nikdy však nepristupovali k pieskovisku vyslovene komerčne, chceli len férovú časť nákladov na údržbu a niečo málo pre šoféra tatrovky. Lenže aj ten šofér tatrovky si žil oveľa lepšie, ako bežný rodič na ľavej strane. A to ich náramne škrelo.

Závisť rodičov z ľavej strany rástla. V podstate preto, že doma takmer každú noc snívali o tom, čo by dokázali urobiť s tým, keby mali na dosah tie hŕby piesku. Rodičov z pravej strany považovali za hlupákov, ktorí nedokážu svoj piesok výhodne predať a byť ešte bohatšími. V podstate nimi opovrhovali. A zároveň chceli získať ich majetok. Videli toľko pieskovísk, kde by sa ten piesok dal výhodne predať. Lenže ten piesok nemali. A deliť s tými, ktorých považovali za hlupákov, sa nechceli. Považovali priam za nespravodlivé, že niekto mal nekonečné zdroje piesku a oni takmer žiaden vlastný. Až raz im skrsol taký nápad.

Deti neboli ich, boli adoptované. Ale aj tak by tento prístup nikto nečakal. Ani tie deti.

Začalo to pravidelným “pokecom” rodičov detí pred ich vyslaním na pieskovisko, že tie “druhé” deti sú veľmi zlé. Pre to, pre hento, pre tamto.

Deti najprv nevedeli pochopiť, prečo im to rodičia hovoria. Ale trvalé masírovanie viedlo k prvým hádkam o lopatky a vedierka. Nikto netušil, kde to začalo.

Rodičia z pravej strany sa snažili zavolať rodičom z ľavej, že sa niečo deje, aby sa teda porozprávali so svojimi deťmi. Rodičia z ľavej to sľúbili. A namiesto toho, aby sľub dodržali, vyzbrojili svoje deti slzným sprejom. Pri najbližšom konflikte o vedierko deti zľava zaútočili. Rodičia na pravej strane opäť zavolali rodičom zľava a povedali, že odteraz by bolo dobré, keby obe rodičovské skupiny sedávali pri pieskovisku, kým sa deti budú hrať. Rodičia zľava opäť bez výhrady súhlasili, ale potajme tým najagresívnejším deťom dali do ruky nože a naučili ich, ako sa používajú.

Čas bežal, opäť nastala krízová situácia a jeden z malých použil nôž a bodol dieťa rodiča vpravo. Rodičia vpravo zavolali rodičom vľavo a povedali, že v prípade, ak k tomu dôjde ešte raz, nebudú čakať, že niekto na pieskovisku zomrie a dieťa, ktoré použije zbraň, postrelia. Malo to byť posledné varovanie.

Rodičia na ľavej strane čakali iba na to. Zavolali si všetkých priateľov, novinárov informovali o možnej streľbe a najagresívnejšie deti zo svojho brehu informovali, že deti z druhého brehu im chcú zabrať celé pieskovisko a nikdy ich už doň nevpustiť. Niektorí rodičia z pravého brehu už nechceli riskovať zdravie svojích detí a časť pieskoviska naozaj ohradila s vysvetlením, že pieskovisko stavali ich prarodičia a s cieľom, aby sa tam deti zľava už nedostali. Iní si povedali, že odstrašenie zbraňou je dostačujúce a napriek predošlým podrazom sa spoliehali na zdravý úsudok rodičov z ľavej strany.

Deti z ľavého brehu vzali pieskovisko rovno útokom, už sa nečakalo na zámienku. V rukávoch skryté nože a rozbeh na deti rodičov z pravej strany.

Jeden rodič zazrel nôž, vytiahol pištoľ a vystrelil 2x do vzduchu. Pár bežiacich detí sa zastavilo, ale jeden fagan vletel medzi ostatné deti a začal ich ohrozovať. Vtedy bol načasovaný príchod médií a susedov. Videli scénu, keď na dieťa vyťahujúce nôž vystrelil rodič z pravej strany. A trafil ho do nohy. Nič iné predtým nevideli. Bolo to skvelé načasovanie. Médiá boli naučené chodiť presne a vidieť, iba čo treba, lebo už za iných krízových situácií sa naučili, že správne informovanie, znamená lepší príjem z reklamy, často dotovaný štátom. Rodičia z pravej strany vbehli medzi deti, oddelili svoje a kričali na rodičov zľava, aby stiahli tie svoje z pieskoviska.

Tí zľava povedali, že ich deti boli napadnuté, veď to predsa videl celý svet. Právo predsa porušil ten, kto vystrelil. Deti dostali pokyn na pieskovisku ostať, vytvoriť obranné línie a vyhrabať si strelné zbrane, ktoré im v noci rodičia vľavo do piesku zahrabali.

Médiá nikdy neriešili, prečo boli strelné zbrane zahrabané na pieskovisku. Odvtedy sa začalo zaužívať, že je úplne jasné, kto začal. A ten, kto podľa nich nezačal, má právo na obranu a právo byť vyzbrojovaný rodičmi, ich priateľmi a susedmi. Susedom, ktorým sa do posielania zbraní nechcelo, tým prisľúbili podiel na piesku, ktorý sa má rozdeľovať, keď tí vpravo, prehrajú. Tí vpravo sa len kukali okolo seba nechápajúc, v čom sa to ocitli.

Ako prvý krok motivujúci priateľov a susedov bolo zhabanie všetkých batohov detí z pravého brehu vrátane batohov a osobných vecí ich rodičov, ktoré si nechali na ľavom brehu pieskoviska. Povedali im, že im to možno vrátia, keď konflikt skončí. Medzitým si vyberali veci z batoha a začali ich predávať. Zvyšok hodili do záložne.

Nebudem čitateľa trápiť s tým, ako tá rozprávka skončila. Skrátim to. Rodičia zľava mala už zmluvy na kopy piesku, ktoré im nepatrili. Mnohým susedom sa už nepáčilo, že iba platia a furt niečo posielajú a nič za to nedostali. Začali byť nervózni. A tak rodičia z ľavej strany zatiahli priateľov a susedov do konfliktu. Zinscenovali útok pod falošnou vlajkou a požiadali o aktiváciu článku o kolektívnej obrane. Tých, ktorí o tom, že útok je falošný vedeli a odmietali zapojenie, vojensky obsadili susedia, aby im ich hru na výnos z predaja hory piesku nepokazili.

Opäť skratka v príbehu a preskok k záveru. Rodičia z pravej strany mali vo vedení romantika a chabé výsledky. Rozhodli sa, že majú dosť. Povolali do vedenia Thanosa. Vedeli, že keď ten lúskne prstom, polovica ľudí vľavo zomrie. Tak sa aj udialo. Bola to tragédia. Ľudia vľavo horeli a ľudia vpravo plakali. Rozprávka nemala šťastný koniec. Preto nie je určená pre deti. Tí agresívni sa pýtali “prečo”, tí umiernení, veď sme vám to vraveli.

Asi som to príliš rozpísal. Preto bude právny rozbor čl. 5 a súvisiacich článkov až v ďalšom blogu.