Ultima ratio a disciplinárny prípad kolegu DL

Kolega D.L. zverejnil svoje vyjadrenie k disciplinárnemu návrhu sudcu Najvyššieho súdu, ktorého označil o.i. ako “najnebezpečnejšieho sudcu v SR”.

Najprv pre odbornú aj laickú verejnosť uvádzam, že sa nepoznám osobne ani s menovaným sudcom, ani s D.L. Ide mi o právnu rovinu, ktorú považujem za zaujímavú, nie o mená.

V disciplinárnom konaní pred orgánmi Slovenskej advokátskej komory (ale aj mnohými profesnými združeniami) sa používa tzv. subsidiarita trestného poriadku tam, kde zákon o advokácii a predpisy SAK “mlčia”.

Zásada ultima ratio znamená v najjednoduchšej podobe to, že ak existujú možnosti riešenia akejkoľvek aj naoko protiprávnej veci v civilnej rovine, normy trestného práva by sa nemali použiť vôbec, resp. iba krajne ako posledný možný zásah. Nejde samozrejme o absolútny princíp a čím je skutok závažnejší, tým viac sa oslabuje možnosť použitia zásady ultima ratio. Aj tu by sa mal používať tzv. test proporcionality, čitateľom známy najmä z obdobia plandemického, kde na jeho vykonávanie odrazu všetci kompetentní zabudli a dodnes ho v tabuizovanej téme kovidu nevykonávajú. Akoby sme sa rozdelili na tých, ktorí chodili na tú istú teóriu práva a pamätajú si a tých, ktorí chodili na tú istú teóriu práva, ale svoje poznatky selektívne vytesňujú.

Mohli by sme polemizovať o tom, či obsahujú predpisy SAK takú medzeru, ktorá by umožňovala používanie zásady ultima ratio, ale nechem to robiť. Článok by bol pridlhý. Priamo v disciplinárnom poriadku sa totiž uvádza jeho analógia, z čoho vyplýva, že predpisy SAK s ňou aktívne pracujú v rôznych formách.

Práca s tzv. materiálnym korektívom (nebezpečnosť činu pre spoločnosť) alebo verejným záujmom vidíme naprieč celým disciplinárnym konaním. Napr tu:

§4 ods. T DP: Ak revízna komisia vec odloží z dôvodov podľa § 4 ods. 4 písm. b) a c), alebo zistí, že advokát porušil niektorú zo svojich povinností, ale porušenie nedosahuje intenzitu disciplinárneho previnenia, a preto nepodá návrh, môže rozhodnúť súčasne s odložením veci o tom, že predseda revíznej komisie písomne advokáta upozorní na chybu a napomenie ho za nesprávny postup.

Ešte osobitnejší prístup zdržanlivosti by mala SAK dodržiavať v prípadoch, kde sa dá aplikovať žaloba o ochranu osobnosti. Koniec koncov SAK to má upravené napríklad v § 15 DP, ale len z pozície obrany disciplinárne obvineného. SAK v takom prípade konanie prerušuje (fakultatívne) a čaká, ako vo veci rozhodne súd, ktorý DP považuje za kompetentnejší rozhodnúť o takej kvázi predbežnej otázke, ktorá by viazala orgány SAK, ako postupovať ďalej. Nevyužitie tohto postupu musí byť náležité odôvodnené a zrejme pôjde najmä o intenzitu, prípadne proporcionalitu.

Čo však v prípade, ak advokát urazí sudcu verejne?

Ak by urazil iného advokáta, ide sa okamžite a povinne na tzv. zmierovacie konanie, kde si to na pôde SAK advokáti vydiskutujú a až v prípade nedohody môže prísť na rad uplatnenie bežného postupu podľa DP. Konanie o zmieri by malo byť povinné. Sám som zažil v praxi, že v mediálne exponovanom prípade sa SAK neunúvala zmierovacie konanie použiť napriek tomu, že iniciovanie disciplinárneho konania advokátom voči advokátovi bez zmierovacieho konanie je samostatným disciplinárnym previnením sťažujúceho sa advokáta. Lenže vtedy bol ten advokát v pozícii poradcu Ústavného súdu a SAK mu prešľap jednoducho neformálne odpustil. Toto nie je kritika, to je holý fakt. Aj medzi advokátmi sú rovní a rovnejší. Fakticky, formálne to samozrejme neplatí.

Ak by sudca žaloval výrok “najnebezpečnejší sudca” na civilnom súde, je naozaj pravdepodobné, že by z hľadiska existujúcej judikatúry ESĽP pravdepodobne uspel. Nejde totiž o politika, resp. z vlastnej iniciatívy verejne exponovanú osobu, pri ktorej sa toleruje vyššia miera kritiky.

Preukazovať pravdivosť takého výroku je mimoriadne zložité. Nejde len o slovo “nebezpečný” a jeho konotáciu, ale aj o preukázanie, že z množiny všetkých “nebezpečných” sudcov (ak taká existuje), je práve tento ten najnebezpečnejší. V celej republike. To je úloha priam teoreticky nemožná. O to viac, že vyjadrenie kolegu DL ešte obsahovalo politický motív rozhodovania, čo by sa tiež muselo preukazovať. Ale nepoznám všetky okolnosti prípadu a ak tá šanca teoreticky existuje, existujú teoreticky aj všetky možnosti skončenia civilného konania.

Na druhej strane treba na vec nazerať aj z okolností, ako došlo k danému vyjadreniu. Či napríklad dotyčný nebol médiami neprimerane otravovaný (koniec koncov médiá sa v tomto postupe bežne vyžívajú, lebo žijú z reklamy a reklama je prideľovaná najmä ak sa produkujú senzácie a bulvár) a ak teda áno, či aj vo svojom vyjadrení Revíznej komisii SAK trvá na použitých výrazoch a obhajuje ich alebo ich pripisuje daným okolnostiam a možno by sa vyjadril inak, zdržanlivejšie, keby mal priestor popremýšľať.

Záver:

Pokiaľ by dotknutý sudca využil prostriedok žaloby o ochranu osobnosti, myslím si, že Revízna komisia by mohla použiť dva rovnocenné prístupy podľa vyhodnotenia intenzity skutku:

1. priamo uplatniť a zdôvodniť použitie ultima ratio a previazať zdôvodnenie s materiálnym korektívom a svojou donedávnou praxou, kde u iného advokáta, ktorý má dostatok priestoru v médiách, pri urážkach iných verejných činiteľov naozaj nevyberavým spôsobom a verejne, takýto materiálny korektív používa hojne. A nielen to, verejne sa ho zastáva priamo na stránke SAK. Akiste tu chýba rovnosť v prístupe a proporcionalita, lebo podobné zastávanie u iných kolegov s obdobnými problémami, ale bez náležitej medializácie, som nikde nezachytil. Toto nie je kritika SAK. To je konštatovanie.
2. využiť inštitút fakultatívneho prerušenia konania per analogiam (ak môže jedna zo strán, môže aj druhá). Toto je samozrejme teoretická hraničná možnosť.

A ak by ho aj kritizovaný sudca nevyužil, ale ho iba môže využiť je situácia v bode 1 aplikovateľná.

Pokiaľ sa už raz SAK vybrala cestou odkladania sťažností v konkrétnych prípadoch verejného posudzovania verejne činných osôb advokátmi, zrejme by k tomu mala vydať aj nejaké usmernenie. Aby advokáti mali pocit právnej istoty, aká miera kritiky a koho je pre SAK “znesiteľná” z pohľadu vážnosti povolania advokácie. Nie je to vôbec jednoduchá úloha, ale treba ju splniť. Inak sa vytvorí nepredvídateľný, ale nerovnaký prístup k advokátom, kde ako jediné kritérium odkladania disciplinárnych vecí sa bude kolegom javiť súlad politického svetonázoru s politickým svetonázorom predsedníctva alebo iných orgánov SAK. Taký prístup vyvolá jediné: separatistické nálady v radoch členov komory. Jedna legislatívna iniciatíva nespokojného elitného advokáta a máte tu komory dve, tri.

Mimochodom, keby sa SAK začala ex offo venovať aj neelitným advokátom a ich instagramom a vyjadreniam k sudcom, zrejme by potreboval 3 nové revízne komory. Alebo to spomínané usmernenie. Inak budú médiá s tretím sektorom tým povestným chvostom, ktorý krúti komorou. A to je stav neželateľný vedúci k postupnému rozpadu. Aj konanie SAK, hoc je nepostihnuteľné, môže (aj neúmyselne) viesť k znižovaniu dôvery verejnosti k advokátskemu stavu.