Vlastníctvo psa a šteniat z pohľadu práva
Pes je vlastníctvom majiteľa. Šteňatá sú vlastníctvom vlastníka psa v zmysle ustanovenia § 135a zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého: „Vlastníkovi veci patria aj prírastky veci, aj keď boli oddelené od hlavnej veci.“
Vlastníctvo psa sa preukazuje zmluvou (kúpna, darovacia, o adopcii) s predchádzajúcim majiteľom alebo chovateľom, či už ku šteňaťu alebo k sučke, alebo na základe preukazu o pôvode (v prípade čistokrvných psov s preukazom o pôvode slúži tento dokument ako dôležitý dôkaz, kde je uvedený majiteľ psa; zmeny vlastníka sa zapisujú do tohto preukazu a plemennej knihy).
Mikročip/Tetovanie a registrácia: Na Slovensku je povinné každého psa označiť mikročipom. Údaje o majiteľovi sú zaznamenané v Centrálnom registri spoločenských zvierat (CRSZ). Tieto záznamy slúžia na identifikáciu majiteľa v prípade straty, nájdenia psa alebo preukázania zodpovednosti. Veterinárny preukaz/Petpas: Aj tento dokument obsahuje údaje o majiteľovi a záznamy o očkovaní a ošetrení psa. Vlastníctvo psa sa riadi všeobecnými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom. Hoci živé zviera už nie je v zmysle moderného práva považované len za vec, ustanovenia o veciach sa naň aplikujú obdobne, pokiaľ to neodporuje jeho povahe ako živej bytosti. V zmysle ustanovení § 135b zákona č. 40/1964 Zb.: „(1) Ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci ten, ktorého podiel na nej je väčší. Je však povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd. (2) Ak niekto spracuje cudziu vec, hoci je mu známe, že mu nepatrí, môže vlastník veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.“ Ak je niekto v ospravedlniteľnom omyle, že je vlastníkom psa (napríklad ak našiel psa a pre absenciu obojka či čipu alebo akéhokoľvek dokladu k psovi si myslel, že pes nemá vlastníka), a tohto psa šľachtí ako vlastného, potom sa stáva vlastníkom šteňaťa aj v prípade, že sa neskôr (po vykonaní úkonov šľachtenia) zistí, že nie je vlastníkom sučky, ktorá šteňa porodila, ak náklady na šľachtenie psa prevyšujú hodnotu pôvodnej sučky (podiel hodnoty vstupov pre vytvorenie šľachteného šteňaťa). Bez ohľadu na to, kto sa stane vlastníkom dobromyseľne „spracovaného“ šteňaťa, je jeho nadobúdateľ povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa majetok druhého vlastníka zmenšil (teda buď hodnota pôvodnej sučky alebo náklady na šľachtenie psa). Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd.
Ak ten, kto šľachtí, preukázateľne vie (alebo by mal vedieť na základe jemu dostupných informácií, vrátane verejne dostupných informácií, napríklad CRSZ, Petpas), že nešľachtí svojho psa, patrí pes aj šteňa vlastníkovi psa. Aj tento sa však môže na súde domáhať, aby súd podľa všetkých okolností určil, kto je vlastníkom šteňaťa a aká náhrada patrí druhému vlastníkovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.
