Rozsudok pre zmeškanie

V médiách prebehla zaujímavá informácia. Že minister vnútra si ako fyzická osoba nepreberá poštu zo schránky na portáli slovensko.sk. Na základe medializovaných informácií je pravdepodobné to, že:

a) pri aktivovanej schránke nemá udelené plnomocenstvo tretej osobe (čo býva u verejných funkcionárov bežné, majú asistentky),

b) nemá aktivované ani notifikácie pošty, čo pri osobe s právnickým vzdelaním nie je pochopiteľné (vystavuje sa riziku fikcie doručenia).

Nuž, neznalosť zákona neospravedlňuje a práva patria bdelým. Vzhľadom na informácie, že sa minister dozvedel o prehratom spore až z exekučnej korešpondencie, právny zástupca žalobcu zvládol vedenie sporu aj po taktickej stránke a informácie o “víťazstve” nemedializoval skôr.

Mňa zaujíma iba jedno.

Či mohol sudca v tomto prípade vôbec vydať rozsudok pre zmeškanie.

Možnosť vydania takéhoto špecifického rozsudku prichádza do úvahy len pre procesnú pasivitu jednej zo strán sporu. V nesporových veciach ho vydať nemožno. Existuje aj judikatúra z roku 2019 o tom, že splnenie podmienok nemožno posudzovať prísne formalisticky. A práve na to by som sa chcel v tomto článku zamerať. Rozsudky pre zmeškanie idú ruka v ruke so sudcovskou úvahou.

Zákon uvádza, že súd takéto rozhodnutie vydať MUSÍ (bez nariadenia pojednávania môže), ak sa žalovaný nedostavil bez náležitého ospravedlnenia a bol o možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie poučený. Musí však byť poučený práve v tom predvolaní, ktoré priamo predchádza pojednávaniu, na ktorom došlo k vyhláseniu takého rozsudku. A ospravedlnenie nemôže byť hocijaké z akýchkoľvek dôvodov a nemôže byť doručené súdu hocikedy.

Prísne formalistické chápanie vyzerá napríklad takto. Žalovaný sa na súd nedostaví, žalobca navrhne (formálne musí) vydanie rozsudku pre zmeškanie, sudca chvíľu prípadne ešte počká, či meškanie nie je len krátke a vydá rozsudok. Vybavené.

Okrem toho však súd musí skúmať v konkrétnej veci (keďže sa nevykonáva žiadne dokazovanie), či nárok tak, ako je koncipovaný, je vykonateľný a či nie je vydaný mimo bežných zákonných medzí.

Sudca by sa mal v podstate strániť vydávaniu takých rozsudkov pre zmeškanie, pri ktorých musí použiť sudcovskú úvahu a tá sa následne neobjaví v odôvodnení rozsudku, lebo tam jednoducho byť nemusí. Ibažeby chcel podstúpiť riziko, že mu taký rozsudok bude v odvolacom konaní zrušený (a nielen to, je tu aj teoretická možnosť disciplinárneho postihu sudcu).

Osobne si myslím, že pri rozhodovaniach o nemajetkovej ujme vo všeobecnosti už z povahy veci nie je nikdy možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Vždy je totiž potrebné vypočuť strany sporu a použiť sudcovskú úvahu, nehovoriac o právnom základe. O to viac, ak žiadaná nemajetková ujma je na prvý pohľad excesná (nie bežná). Čo 90 000,- Eur je. Aj keby bola formulovaná ako súhrnná.

Ak sa však strana sporu neodvolá (zmešká lehotu) a dozvie sa o neúspechu v spore až z exekučnej korešpondencie, ako v prípade tohto ministra, vraciame sa k zásade Vigilantibus iura scripta sunt (Práva patria bdelým). A keďže v danom spore nebol minister ani spotrebiteľom, ani slabšou stranou sporu, má jednoducho smolu. Z nepráva (pravdepodobne excesné rozhodnutie súdu) sa stane právo. Sudca si môže vydýchnuť, advokát žalobcu má priznaný nárok na náhradu trov. Je to (pre niekoho bohužiaľ) možné. Je to šikovnosť právneho zastúpenia jednej zo strán a istý risk pre sudcu. Dôvod na obnovu konania ani zastavenie exekúcie žalovaný v tomto štádiu konania nenájde. Bol by to zrejme len ďalší exces.

Aj o tomto právo môže byť. A treba si na to dávať pozor. Preto tento blog.

Minister dostal zároveň zrkadlo. Myslím, že mu nerozumie. Skúsim nápovedu. Všeobecná digitalizácia je agendou WEF. V nesprávnych rukách je to mocná zbraň.