NASA a ľudia na Mesiaci

Pred tým, ako začnem, si prekliknite na tento link a tí, ktorí chcú vedieť viac, vypočujte si takmer hodinové video (ak ho už dávno nevideli).

LINK TU.

Ak ste si to pozreli, tak ja znalým problematiky poviem iba jediné: van Allenove radiačné pásy. Kto má chuť, nech sa zapne do módu samovzdelávania. Mal som šťastie na dobrých a prísnych fyzikárov, ktorí vo mne dokázali okrem potreby učiť sa vzbudiť aj istú dávku zvedavosti. A tak ma o.i. zaujímalo technické riešenie veľmi veľkej dávky radiácie, ktorú dostanú cestovatelia počas cesty na Mesiac a späť.

A teraz ten môj príbeh.

Tesne pred plandémiou sa v Starej tržnici v Bratislave pod záštitou APVV a nejakých ambasád uskutočnila vedecká prednáška. Vystúpil na nej nejaký takmer neplnoletý indický chlapec, ktorý mal deti ohúriť nejakou AI, ktorá mala pomôcť pri operácii srdca. Všetci, ktorí sme kedysi programovali, sme sa chytali za pupok, že takú “AI” sme mali hotovú (bežne!) aj s Didaktikom M pod pazuchou ešte niekedy medzi rokmi 1990 a 2000. Len sme boli umiestnení geograficky asi v nesprávnom bloku. Samozrejme vtedajšie dial-up pripojenie a vtedajšia neexistencia “big data” asi našu “AI” s rovnakým algoritmom a tú ich indo-americkú AI radí na dve odlišné úrovne. Dopopuku.

Potom moderátor p. Voštinár predstavil hviezdu programu: americkú dvojnásobnú astronautku. Živo opisovala príbehy z vesmíru. Až prišla moja chvíľa. Otázky. Postavil som sa do radu medzi detičky a opýtal som sa jej: Ako pripravujú v Amerike astronautov na prekonanie van Allenových radiačných pásov.

Teraz popíšem reakciu. Podrobne.

Pani sa najprv zablyslo v očiach v štýle “tak toto som nečakala, pomoc”. Následne došlo k úhybu pohľadom v smere, kde mal sedieť zástupca americkej ambasády (niekde v tých končinách boli aj z British Embassy, ale logickejší mi príde pokus o kontakt s Američanmi). Potom nahodený úsmev č. 3 a odpoveď, ktorú si pamätám úplne presne:

“Next question please”.

Toľko k NASA a Kubrickovi.

Prajem pekný deň.

PS: kto by chcel argumentovať tým, že smerom k pólom van Allenove pásy slabnú, nech si pozrie geografické polohy kozmodrómov (a aj dôvod ich umiestnenia čo najbližšie k rovníku).

PPS: ako reakcia na článok mi prišlo toto:

Je silne pravdepodobné, že máme v roku 1969 superpočítač, ktorý analógovým spojením na obežnej dráhe pri rýchlosti kilometre za sekundu príjme v reálnom čase zmeny telemetrie do svojej 2-kilobajtovej feritovej vyšívanej pamäte počítača na úrovni lacnej kalkulačky napájaného malou baterkou, ktorá prežila vibrácie pri štarte, aby s presnosťou na milióntiny stupňa vystrelila dokonale presnou rýchlosťou na miesto, kde bude o 4 dni Mesiac, aby tam s presnosťou na centimetre pristála v alobalovej haraburde, udržala pri teplotách + aj – 150 stupňov 3 kozmonautov pri živote, ktorých bavlnené obleky chránia pred vražedným vákuom, zajazdili si na aute a zahrali golf, urobili z tej malej baterky televízny prenos na vzdialenosť milióny kilometrov z dvoch pohyblivých telies, keď Kamzík potrebuje 100 kW vysielacieho výkonu na pokrytie západného Slovenska a dosiahne maximálne 100km, rutinne presne odštartovali, aby sa s presnosťou na milimetre opäť spojili s materskou loďou a tá ich druhýkrát rutinne prevezla pásmom radiácie, kde by zhorel aj titán, po dalších 3 dňoch cesty trafili presne na Zem pod dokonale presným uhlom, aby nezhoreli v atmosfére… a toto zopakovali rutinne 3x za sebou ako nič a potom už nikdy viac. To oproti tomu hovoriaci had z biblie, ktorý doniesol vo svojich rukách jablko je etalón pravdepodobnosti rovnej 100%.