Kajúcnik a nová legislatíva

Nová legislatíva ohľadne kajúcnikov vo forme kritizovaného prílepku by mala po novom znieť asi nejako takto:

„Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytovania výpovede spolupracujúceho obvineného (tzv. kajúcnik), ktorý v akomkoľvek predchádzajúcom trestnom konaní neuviedol pravdivé informácie alebo nezverejnil všetky podstatné skutočnosti, sa nepovažuje za dôkaz.“ (zdroj TU).

Nuž, ak je to tak, Houston má problém. Opäť.

Vyzerá to tak, že sudcovia a prokurátori nevyslyšali modlitby v konkrétnych politicky exponovaných trestných veciach a ručnú brzdu musí zatiahnuť zákonodarca. Kým má ešte väčšinu. Možno je to spôsobené tým, že konkrétni obvinení neveria v in dubio pro reo, možno tým, že chcú mať svoje veci meritórne ukončené ešte v čase, kým sú pri moci a neveria vo svoje politické pokračovanie. Ja to posúdiť neviem.

Najprv pár paragrafov z trestného poriadku pre tých, ktorí nerozumejú kľúčovému pojmu kajúcnik aka spolupracujúci obvinený (alebo spolupracujúci podozrivý). §10 TP:

Teraz vysvetlím, prečo má Houston problém. Navodená situácia je totiž obdobná, ako so zmareným referendom o predčasných voľbách. Nejaký premotivovanejší poradca ústavného súdu s jasným politickým príklonom k jednej strane pripravil na rozhodnutie nález, ktorý objavil materiálne jadro ústavy (nie prvý, ale presne druhýkrát). Horšie je, že ústavný súd ho takto nechal prejsť. Spôsobil tým to, že poslanci NRSR majú de iure právny nárok na 4 roky vládnutia, ak sa sami v pléne nerozhodnú inak. Čo priama demokracia? Nič… Občan keď už má navolené, má 4 roky šúchať nohami. Toľko k vtipu v čl. 2 ods. 1 ústavy, že moc pochádza od občanov.

A do toho príde Jaroslav Naď a zbiera podpisy na referendum o predčasných voľbách poznajúc nález ústavného súdu, ktorý objavil to, čo v ústave vlastne nie je. Len by ním mal byť aj on viazaný, ale správa sa, akoby nebol. Pre mňa je to podivné. Ale budiž. Možno je to len vykazovanie politickej činnosti.

Čo tým chcel autor povedať?

Platí pravidlo, o to viac pre skrátené legislatívne konania, ktoré hovorí, že kto s čím zachádza, s tým aj schádza. Alebo každá palica má dva konce.

Problémom formulácie o kajúcnikoch je neprecíznosť formulácie a tzv. “gumenosť” (široká aplikačná možnosť). To je spôsobené inou palicou s dvoma koncami. Keď sme namietali zneužívanie skrátených legislatívnych konaní pri predošlej vláde za plandémie, čo urobila tá po nich? Nepoučila sa v tom smere, že toto sa ľuďom nepáči, my to vrátime do stavu pred. Práve naopak. Povedali si, ľuďom to zas až tak veľmi nevadilo, prešlo to tým pred nami, prejde aj nám. A definitívne si posunuli hranice, čo občan ešte znesie. Reakciu občana posúdili ako znesiteľnú a vytvorili si nové hranice. Je to hazard. Ich hazard.

V normálnom právnom štáte by to malo byť tak, že na vznesenie obvinenia by mali existovať dve samostatné línie dôkazov. Aspoň.

Ak máte len kajúcnika, ktorý je vlastne vždy obchodníkom s vlastným osudom, vzniesť obvinenie by nemalo byť možné. Takýto dôkaz je sám osebe slabý a musí byť verifikovaný. Ale nie až po vznesení obvinenia. Prípadne z väzby. To by malo byť neprípustné. A tak to vyzerá, že za predošlej vlády sa tu niečo také rozmohlo. A to bola prvá facka právnemu štátu. Niekto sa vybral právnymi skratkami.

Táto legislatíva je fackou iba nadväzujúcou, ale takisto prispieva k pokračujúcemu rozkladu právneho štátu. A to je smutné.

Akosi sa zabudlo, že obvinený – obchodník s vlastným osudom má vyslovene právo uvádzať vo svojom procesnom postavení, čo uzná z vhodné, teda aj klamať. A už vôbec nie je povinný usvedčovať sám seba. Je to úplne legitímny postup. Ak dostane obchodný návrh spolupracovať, treba preto jeho verziu vždy poriadne preveriť. Je logické, že ak má zachrániť sám seba, je pravdepodobné, že hodí cez palubu niekoho iného. Trest, ktorý mu hrozí za klamstvo je spravidla nižší ako to, čo sám na prípadnom pobyte vo výkone ušetrí. Čím závažnejšia trestná činnosť, tým viac by mala prevládať potreba preverovať vyjadrenia kajúcnika.

Ak teda má byť dôveryhodný kajúcnik vždy pravdovravný počas celého svojho života a v každom (aj skutkovo nesúvisiacom) prípade, bavíme sa o tom, že sme práve zrušili inštitút kajúcnika.

Definitívne.

Či je to dobre? Neviem. Ale trestné činy korupcie sa odo dňa účinnosti tejto drobnej zmeny stali obsoletnými.

Zo Slovenska sa práve stáva štát s nulovou korupciou. De facto nie, iba de iure.

Zato nám tu vzniká namiesto kajúcnika pojem poctivého kriminálnika. Ako zo starého filmu na ČT2.

Samozrejme, až na prípady použitia agenta, alebo prípady, kde si úplatky dohadujú aktéri v majlovej alebo telefonickej komunikácii.

Vivat Slovacia, vivat artificens.