Čo poháňa európsku ekonomiku?

Základom je viera dostatočného počtu ľudí v právny štát a dodržiavanie vysokého štandardu úrovne ľudských práv a slobôd.

Ale čo je naozajstným ekonomickým motorom na vyššie spomenutom podklade je toto: Neutíchajúca zvedavosť a diskriminácia.

Zdajú sa vám tieto slová príliš silné? Možno. V istom nastavení vôbec nie sú škodlivé, práve naopak. Reč je o právom nesankcionovanej diskriminácii, o pocite nerovnosti, resp. o motivujúcom pocite, pre ktorý sa človek chce alebo musí kvôli externým podmienkam neustále zlepšovať (t.j. pracovať na zlepšení svojho znevýhodneného postavenia).

Zrejme nikomu neušlo, akú pozornosť dostávajú extrémne ľavicové politické prúdy a ich agendy. Témy, ktoré by za normálnych okolností neboli témami.

Napríklad LBGTIQ a mnoho ďalších písmenok. Alebo klimatická zmena skoncentrovaná do bludu o CO2. Vojny po progresivisticky, so zamlčaním potreby privatizácie zdrojov a migrantov ako lacnej pracovnej sily. A v neposlednom rade veda po progresivisticky, resp. viera vo vedu, ktorá je založená na naháňaní grantov a plagiátorstve (videli sme pri kovide). Je to už akýsi vedecký štandard, ktorý znamená stagnáciu vo vede. To všetko je v médiách bývalého hlavného prúdu prezentované výlučne z pohľadu krajnej (extrémnej) ľavice. A je to tak prezentované úmyselne, s konečným cieľom vytvorenia šedej, priemernej masy, v ktorej sa podpriemerní postrkávajú, aby dosiahli na priemer a venuje sa im maximum času, priemer sa necháva na tzv. voľnobeh, aby sa čím skôr opustil a čím skôr konzumoval a nadpriemeru sa vtláča do hláv, že prílišná zvedavosť a kladenie nesprávnych otázok je politicky nekorektné.

Albert Einstein raz povedal (a je jedno, či to povedal on alebo jeho múdra žena): Dôležité je neprestať sa pýtať. Existencia zvedavosti je dôvodom nej samej.

Skúsme rozobrať ako príklad LBGTIQ. Je to veľmi kontroverzná a aj pomerne nebezpečná téma, kde prekročenie miery korektnosti môže znamenať, že dotyčný, ktorý o nej vôbec začne filozofovať, môže byť za nesprávny smer filozofovania potrestaný podľa noriem trestného práva. Preto je to skvelá téma na presadzovanie cieľov extrémnej ľavice. V “normálnej krajine” ide o tému okrajovú, ktorej nie je prečo venovať pozornosť. Tzv. 4 percentá si v nej žijú pomerne spokojne, bez potreby upozorňovať ostatných, čo sa deje za dverami ich spálne. V konzervatívnej katolíckej krajine však stačí vyvolať jednu katalytickú udalosť (napríklad streľba na členov komunity s obeťami) a verejná diskusia je nielen na svete, ale dostáva aj svoju náležitú vážnosť. Rýchlo ju treba dobre predať tak, aby spolarizovala spoločnosť, pritom tí, čo polarizujú, budú tvrdiť, že robia všetko preto, aby sa spoločnosť nepolarizovala. Je to súčasť hry. Je to psychológia podobná tej, ako keď sa kampaňuje heslom Zober loptu, nie drogy. Negatívna konotácia vyvoláva presne opačnú reakciu. Namiesto odsúdenia vzbudzuje záujem. Niečo ako jablko v raji ponúkané hadom.

Pri LGBTIQ je polarizačná schéma obsiahnutá v spojení týchto písmenok do skupiny. Ak by sa prezentovali ako skupina LGB a skupina TIQplus mínus atď., mohlo by sa stať, že tu druhú skupinu niekto poľahky od písmenka T zaradí medzi diagnózy. Napríklad také F64. A to nie je žiadané. A LGB tu boli medzi nami stále a nikto to neriešil a ani ich nediskriminoval. A nemožno ich ako takých ani vybudiť k nejakej veľkej aktivite. Avšak debatu o nich bolo treba nejako rozprúdiť. A dosiahnuť cieľ. Na to slúži spojenie bežne nespojiteľného. Vrátane prilinkovania skupiny LGB k tzv. pride pochodom. A k tomu imaginárny boj za nejaké práva, ktoré vlastne garantované v právnom poriadku vlastne sú. A je vymaľované. A komu sa nepáči, dostane nálepku homofób. A toto je výborný začiatok na nabúravanie hodnotového rebríčka hodnotovo konzervatívneho človeka. Ideálne kresťana.

Takto sa programuje nebezpečná propaganda. Je to rovnaké na všetkých frontoch.

Vráťme sa k tej ekonomike.

Viete, v akom nastavení je diskriminácia a detská zvedavosť pretrvávajúca až do zrelého veku pre ekonomiku prospešná?

Napríklad vtedy, ak je človek nastavený myslieť ekonomicky liberálne a zároveň hodnotovo konzervatívne.

Veru ide to dohromady, avšak súčasťou programovania ľavicovo extrémnou ideológiou je aj definícia liberalizmu v podmienkach dnešnej doby ako ideológie podporujúcej rovnosť všetkých a nemožnosti spojenia konzervativizmu a liberalizmu. Preto aj “boj proti liberalizmu” nie je prejavom konzervativizmu, ale vychádza skôr z neinformovanosti, ba až vyznieva vtipne. Liberalizmus neznamená rovnosť všetkých. A nikdy ani neznamenal. Zažívame jasné predefinovanie pojmu za účelom dosiahnutia cieľa á la Claus Schwab. Nebudete nič vlastiť a budete šťastní. Toto je definícia komunizmu v modifikácii: komunizmus pre masy okrem vládnucej vrstvy, ktorá bude rozhodovať o živote a smrti. Komunistická monarchia. Bez prvkov demokracie. Egypt za čias faraónov.

A ešte k tej diskriminácii. Tá je v morálne konzervatívnej spoločnosti v zákonom nesakcionovanom rámci úplne v poriadku. Na rozdiel od spoločnosti, kde vládne krajná ľavica. Tam získava atribút agresivity a prerastá do apartheidu. Rovnakého, ako sme mali možnosť vidieť počas doby kovidovej aj na Slovensku.

Veďte svoje deti k neustálemu pýtaniu sa. Odpovedajte im. Venujte im pozornosť. Iba deti môžu zmeniť to, čo sa pre nich chystá.

Presadzovanie úplnej rovnosti je priamym útokom na slobodu, t.j. na prvú vetu tohto článku a teda na základné piliere národov žijúcich na území Európy.

Milton Friedman kedysi povedal:

Spoločnosť, ktorá kladie rovnosť nad slobodu, nedosiahne ani rovnosť, ani slobodu. Spoločnosť, ktorá kladie slobodu nad rovnosť, dosiahne dostatok z oboch.

A ak máte dostatok času, vypočujte si prednášku tohto velikána, nositeľa Nobelovej ceny.