Plagiátori po kontre menia taktiku
O pokuse o privatizáciu vysokých verejných škôl sme už písali tu.
Vysoké školy sa zmobilizovali a chystanú novelu školského zákona výživne skritizovali. A to takým spôsobom, že na argumentácii o potrebe zmien tak, ako to prezentovalo Ministerstvo školstva SR, neostala ani nitka suchá.
Plagiátori naoko ustúpili. Navrhovaná novela je nateraz dočasne stiahnutá z legislatívneho procesu a jej prerobenie si vyžiada údajne niekoľko týždňov. To však evokuje iba jedno. Pravdepodobne pôjde o facelift pôvodného riešenia a v konečnom dôsledku zase len o pôvodný zámer tichej privatizácie. Staré vojenské stratégie vravia, že nepriateľovi treba podhodiť inú korisť. Potom si nevšimne hlavný útok. Ostáva nám pevne veriť, že vysoké školstvo nie je v tomto ponímaní nepriateľom.
S prihliadnutím na krátkosť avizovaného času zmeny textácie je predpoklad, že najbližšia oprava novely bude mať významovo rovnaký cieľ – tichú privatizáciu verejných vysokých škôl. Tieto kroky tu však boli už za predošlej vlády, len v iných variáciách. Pre vysvetlenie situácie by sme si mali uvedomiť, že máme tri druhy vysokých škôl.
Štátne vysoké školy, verejné vysoké školy a súkromné vysoké školy.
Štátne vysoké školy spadajú pod príslušné ministerstvá a ich rozpočtové kapitoly. Ide o ministerstvá vnútra, obrany a zdravotníctva.
Verejné vysoké školy spadajú pod rozpočtovú kapitolu a správu ministerstva školstva spolu so súkromnými vysokými školami. Ale zásadne sa líšia spôsobom financovania ako aj spôsobom účtovania a vykazovania výnosov. A to je zdrojom všetkých problémov.
V konečnom dôsledku tu máme zjednodušene povedané štyri pohľady na realitu.
Prvý pohľad má ministerstvo školstva – poskytuje finančné zdroje a požaduje za ne určité služby pre obyvateľov.
Druhým pohľadom je pohľad verejných vysokých škôl, ktorým chýbajú zdroje na prevádzku, údržbu budov a aj na vedu a výskum. A bez fungujúcej vedy trpíme nedostatkom poznatkov a vysvetlení – viď súčasná „pandémia“.
Tretím pohľadom je záväzok vlády na financovanie vedy, výskumu a školstva v rámci EÚ, ktorý neplníme v požadovanej výške.
Štvrtým pohľadom je preferencia študentov a ich pohľad na problematiku výberu vysokých škôl.
Tých pohľadov je samozrejme ešte viac. Akademické slobody, samospráva, vnútorné rozdelenie financií v rámci vysokých škôl, habilitácie, doktorandi, inaugurácie, medzinárodné zmluvy, akreditácie atď. Ale to je pri tejto téme aktuálne vedľajšie.
Skúsme sa ilustračne pozrieť na problém financií niekde úplne inde a v úplne inom čase. Pozrime sa na inštitúciu, ktorá má s verejnými vysokými školami oveľa viac spoločné, ako by sa mohlo zdať. Ide o SAV – Slovenskú Akadémiu Vied. V minulosti ( ešte pred érou SMERu ) bola SAV rozpočtovaná v samostatnej kapitole a nespadala pod Ministerstvo školstva. SAV má lukratívne nehnuteľnosti po celej republike a v nich sú rozmiestnení vedeckí pracovníci. Riešia výskum, projekty. Náhle príde naoko logická myšlienka, že by bolo dobré premiestniť SAV hierarchicky do priamej pôsobnosti ministerstvo školstva. Trochu poskočíme v čase, počas ktorého sa samozrejme menili toky a spôsoby financovania SAV pod novým vedením, až prišla skvelá myšlienka zlúčenia niektorých ústavov SAV do nového celku – oficiálne ako nový subjekt budú mať údajne dostatočnú silu na veľké projekty. Skutok sa stal a vznikli nové subjekty. Niektoré dostali novú (ale nie úplne technologicky vyhovujúcu) budovu a… nič. Plánovaný stav vôbec nenastal. Nový subjekt ? Nové meno ? Prepáčte, my Vás nemáme v rebríčkoch? Pokračovanie zmluvy, lebo ste sa zlúčili? Prepáčte, naše spôsoby financovania projektov to neakceptujú. Medzitým sa pripravoval skvelý projekt celkovej zmeny SAV – možno si pamätáte, vedci SAV verejne protestovali. Vlastne teraz ani presne nevieme, ako to skončilo… Ale strojcovia zmien nespia určite. Dovolíme si povedať, že SAV je stále v stave transformácie na tichú privatizáciu. Zaregistrovali sme, že nejaké budovy sú na predaj. To, na čo sme chceli poukázať je to, že pokiaľ bola SAV samostatná kapitola v štátnom rozpočte, tak nebolo možné začať tichú privatizáciu a SAV bola vlastne pod kontrolou parlamentu, kde poslanci rokovali o jednotlivých kapitolách rozpočtu. Takto je to len súčasť školstva a ako to býva zvykom, jedno objektívne číslo sa dá rozbiť na úplne inak vyzerajúce čísla, pričom v prípade potreby sa čísla spoja a objektívna informácia sa zahmlieva.
A teraz sa vráťme k verejným vysokým školám. Myslíme si, že ak by objektívne patrili spolu so SAV (samozrejme v rozpočte SAV a verejné vysoké školy samostatne) pod samostatné rozpočtové kapitoly, tak by bolo pomerne jednoduchšie financovať verejné vysoké školy a aj SAV. Navyše by nebolo možné začať tichú privatizáciu majetku verejných vysokých škôl.
Ešte jedna podstatná zmena však musí nastať. Nutne. Fakulty mali kedysi svoju právnu subjektivitu. Mali vlastné IČO a vlastné majetky. V istom čase sa právna úprava zmenila, majetok sa zahrnul pod verejnú vysokú školu a nastalo množstvo problémov. Keď si to tak zoberieme – fakulta mala majetok, ktorý prešiel do majetku verejnej vysokej školy a úplne iní ľudia dnes rozhodujú o jeho osude – o jeho údržbe, spôsobe využívania ako aj o možnom predaji – našťastie predaj v súčasnej dobe nie je taký jednoduchý. Pokiaľ by mali fakulty samostatnú právnu subjektivitu, tak by na prvý pohľad bolo skomplikovaných množstvo procesov. Na druhej strane by sa stalo to, že by sa stalo financovanie jednotlivých fakúlt rozumnejšie. Dokonca by to pomohlo aj samotnému vedeckému výskumu (samostatnosť v bádaní s cielením na špecializáciu fakúlt bez závislosti na „vyšších záujmoch“).
Je potrebné nastaviť financovanie verejných vysokých škôl iným a rozumným spôsobom. Ale o tom nabudúce.
autor je členom odbornakomisia.sk
