Diskriminácia na základe statusu očkovania (je od základu nesprávna)

https://blogs.bmj.com/medical-ethics/2021/03/01/discrimination-on-the-basis-of-vaccination-status-is-inherently-wrong/
SK preklad pôvodného textu v BMJ Journal of Medical Ethic blog

Celosvetové šírenie SARS-CoV-2 opäť oživilo diskusiu o etickej prípustnosti povinného očkovania a certifikácii imunity. V postojoch verejnosti k tejto komplexnej otázke však dominujú strach, polopravdy a neopodstatnené hodnotové súdy, obmedzujúce rozsah racionálneho zvažovania v prospech ideologického straníctva. Môj príspevok, Etika odmietnutia vakcíny (Journal of Medical Ethics), je pokusom ukotviť tento konflikt v normatívnom rámci, ktorý už formuje našu morálnu intuíciu o diskriminácii z dôvodu vrodených biologických vlastností. Prevládajúci morálny úsudok o diskriminácii na základe rasy, pohlavia alebo sexuálnej orientácie nie je svojvoľný, ale pramení z inherentnej hodnoty našej vrodenej konštitúcie, ktorá zahŕňa zdravý, prirodzený stav nášho imunitného systému ako jednu z jeho vlastností.

Očkovacie látky majú posilniť zdravý, prirodzený stav nášho imunitného systému.

Povinné očkovanie, imunitné pasy alebo akákoľvek iná forma diskriminácie na základe statusu očkovania je neudržateľná, nie preto, že obmedzuje základné slobody a práva, ale preto, že diskriminuje (a tým znehodnocuje) vrodenú konštitúciu všetkých ľudských bytostí. Akékoľvek budúce zdravotné výhody spojené s týmto druhom diskriminácie nie sú eticky relevantné. Hlavný argument je konštruovaný nasledovne: a) všetky ľudské činy a sociálne normy predpokladajú záväzok k hodnote ľudského konania „na základe schopnosti udeľovať našim cieľom hodnotu tým, že si ich racionálne vyberáme“ – odmietnutie tohto predpokladu by bolo sebazničujúce; b) telesná autonómia je jednou z konštitučných podmienok ľudského pôsobenia; c) zahŕňa výhradné vlastníctvo našich vrodených biologických vlastností (ktoré predstavujú našu objektívnu identitu); d) diskriminácia na základe vrodených biologických vlastností neguje hodnotu ľudského pôsobenia, a preto je sebazničujúca. V praxi to znamená, že povinné očkovanie naznačuje, že všetci ľudia sa narodili v defektnom, inherentne škodlivom stave; zvrátený záver.

Na našej vrodenej konštitúcii je niečo vnútorne cenné – to, akou bytosťou sme vo svojej podstate, bez ohľadu na to, akou krehkou -, čo musíme rešpektovať u seba aj u ostatných, ak si vážime ľudskú slobodu.

V prvom rade si musíme vážiť náš druh „taký, aký je“, aby sme dokázali oceniť to, čím by sme sa „mali stať“, a pokračovanie v akejkoľvek ontologickej transformácii devalváciou vrodenej konštitúcie ostatných členov druhu by paradoxne negovalo hodnotu nášho vlastného úsudku.

Dôsledky takéhoto chybného úsudku nie sú „iba etické“, ale nevyhnutne aj ontologické.

Tento projekt je rozšírením mojej staršej, formálnejšej práce v metanormatívnom realizme (DOI: 10.1007/s11406-019-00149-6), identifikujúcej celý rad podmienok, ktoré je potrebné dodržať v našich sociálnych vzťahov s cieľom udržať integrované, racionálne Ja. Akýkoľvek odklon od týchto podmienok by viedol k postupnej dezintegrácii Seba; metafyzickej samovražde. Naša ontologická závislosť od súdržnosti reflexívnych vzťahov s inými racionálnymi bytosťami je zároveň rozsiahla s určitými „etickými“ normami ktoré sú tak neoddeliteľne späté s vlastným záujmom. Tento dokument by sa mal čítať s ohľadom na tento širší analytický kontext.

Michael Kowalik – autor

Podporte autorov výskum na: https://ko-fi.com/L4L76DED

Tento dokument bol cenzurovaný/odstránený spoločnosťou ResearchGate, vedúcou akademickou platformu pre vzájomnú výmenu a diskusiu. Prispejte, prosím, na podporu môjho výskumu a sprístupnite tento dokument osobám, ktoré nie sú predplatiteľmi webovej stránky časopisu. Bližšie informácie získate kliknutím na odkaz vyššie. Je v záujme všetkých, pomôcť zákonodarcom prijať správne rozhodnutie pri tejto komplexnej otázke.

Prejdite nižšie a prečítajte si celý text.

Etika odmietnutia očkovania

Michael Kowalik

Abstrakt

Zástancovia povinného očkovania spravidla tvrdia, že každý, kto sa môže dať očkovať, má morálnu resp. etickú povinnosť tak urobiť v záujme tých, ktorí tak konať nemôžu, alebo v záujme verejného zdravia. Zhodnotím niekoľko premís, ktoré neboli doposiaľ dostatočne preskúmané, ktoré sú implicitné pre typ argumentov „povinného očkovania“ a ukazujú, že všeobecný záver je nepravdivý: neexistuje žiadna morálna povinnosť dať sa očkovať ani rozumný etický základ na to, aby bolo za každých okolností potrebné nariadiť očkovanie, dokonca ani pri hypotetických očkovacích látkach, ktoré sú z medicínskeho hľadiska bez rizika. Autonómia konajúceho s ohľadom na vlastnú konštitúciu má absolútnu normatívnu prioritu pred znížením alebo elimináciou súvisiacich životných rizík. Z praktického hľadiska povinné očkovanie predstavuje diskrimináciu voči zdravým, vrodeným biologickým vlastnostiam, ktoré ide proti zavedeným etickým normám a je tiež a priori anulovateľné.

Kľúčové slová

etika očkovania, povinné očkovanie, imunitné pasy, sociálna ontológia, konanie

Morálna logika zabránenia ujme

Argumenty v prospech povinného univerzálneho očkovania vychádzajú z predpokladu, že každý, kto sa môže dať zaočkovať, má morálnu povinnosť tak urobiť v záujme tých, ktorí tak konať nemôžu z dôvodu veku, resp. niektorých porúch imunitného systému, alebo preto, že výhody univerzálneho očkovania pre verejné zdravie sú také závažné, že odmietnutie očkovania by bolo neetické. Tento spôsob odôvodnenia je základom kolekcie argumentov „povinného očkovania“ (PO). Brennan [1] formuluje široko reprezentatívny argument typu PO v zmysle „vynútiteľného morálneho princípu, ktorý zakazuje ľuďom účasť na kolektívnom ukladaní nespravodlivej ujmy alebo rizika ujmy “. Brennan začína tým, že A) určité očkovacie látky majú nízky výskyt vedľajších účinkov a sú účinné pri prevencii závažných chorôb; B) bola by to katastrofa, ak by veľká väčšina jednotlivcov nedostala rôzne očkovacie látky; C) individuálne slobody môžu byť odsunuté bokom, aby sa zabránilo katastrofe; preto D) „je dovolené prinútiť jednotlivcov, aby dostali isté očkovacie látky proti nebezpečným chorobám.“ Tento argument zjavne naznačuje, že neočkovanie je dostatočná podmienka katastrofy (spôsobilo by bezprostrednú hrozbu katastrofy), že nariadenie hromadného očkovania je dostatočnou podmienkou na zabránenie katastrofe a že ignorovanie individuálnych slobôd by nemohlospôsobiť katastrofu iného druhu. Žiadnu z týchto podmienok nemožno považovať za pravdivú. Tiež by sme mohli z vyššie uvedených premís vyvodiť, že čokoľvek, čo sa považuje za ujmu, možno klasifikovať ako „katastrofu“ a to by niekomu automaticky dávalo legitímne právo ignorovať slobody ostatných, ale to je absurdné. Musíme preto dospieť k záveru, že C je nesprávne: jednotlivé slobody nemožnoodsunúť bokom, aby sme zabránili katastrofe. Obmedzenia slobôd možno považovať za oprávnené iba vtedy, ak sú odôvodnene potrebné na zachovanie toho, kvôli čomu stojí za to žiť ľudský život, pretože sloboda je nevyhnutnou podmienkou života, ktorý stojí za to žiť, a preto stojí za to ju zachovať. Toto je koncepčne príťažlivý vzorec, ale keďže kritérium odôvodnenej potreby je také elastické ako pojem katastrofa, nehovorí nám veľa o praktických morálnych povinnostiach.

Brennan sa tomuto problému vyhýba tým, že pristúpil k zdokonaleniu argumentu typu PO len z dôvodu prevencie „hromadného ukladania nespravodlivej ujmy alebo rizika ujmy“. Odkaz na nespravodlivú ujmu robí morálnu premisu intuitívne pravdivou, ale tiež nás núti identifikovať skrytú nespravodlivosť. Vzhľadom na to, že existujúce očkovacia technológia nie je bez rizika (aj keď sú závažné nežiaduce reakcie zriedkavé), údajná morálna povinnosť dať sa očkovať naznačuje, že máme povinnosť znížiť riziko pre zdravie ostatných prijatím zvýšeného alebo neznámeho zdravotného rizika pre seba. Ak musím prijať zvýšené riziko pre seba, pre zníženie rizika pre ostatných, pretože každý má morálnu povinnosť tak urobiť, potomsi spravodlivosť vyžaduje, že ostatní musia tiež prijať zvýšené riziko pre seba, aby znížili riziko pre mňa, čím vzniká rozpor. Tento rozpor je možné vyriešiť iba tým, že sa vezme do úvahy „aký súbor pravidiel povoľujúcich riziko by prospel všetkým ako jednotlivcom “[1]; čo je zásadná otázka, ku ktorej sa ešte vrátim.

Niektorí autori [2] obhajujú PO tým, že sa priamo odvolávajú na princíp primum non nocere (v prvom rade neublížiť/ neškodiť). Uvedený princíp, aby bol konzistentný, sa musí vzťahovať nielen na moje činy týkajúce sa

ostatných, ale aj na konania ostatných vo vzťahu ku mne a pravdepodobne aj na moje činy vo vzťahu ku mne samému. V tomto normatívnom kontexte sa často prehliada, že povinné očkovanie porušuje autonómiu tela

a preto predstavuje skutočnú ujmu (nielen riziko nebezpečenstva) pre každú osobu, ktorá by prijala očkovanie pod nátlakom. Tento druh ujmy nie je vyvážený žiadnym pozitívnym zdravotným účinkom tejto procedúry, ale tvorí samostatnú kategóriu; ovplyvňuje ontologický rozmer osobnosti. Prahová hodnota odôvodnenej potreby lekárskeho nátlaku by musela byť úmerná tejto ujme a podporená jasnou príčinnou súvislosťou medzi očkovaním a vážnou ujmou pre ostatných. Formálnejšie, pre odôvodnenie donútenia dať sa očkovať, muselo by byť preukázané, že neočkovanie X je nevyhnutnou a dostatočnou podmienkou (pre vznik) zvýšeného rizika ujmy pre Y, ktoré prevyšuje riziko ujmy pre X, spojené s donútením (niekoho) očkovať a že náprava tejto asymetrie rizík je primerane potrebná na zachovanie toho, pre čo stojí zato ľudský život žiť. Potenciálny prínos pre verejné zdravie sám osebe nezahŕňa odôvodnenú potrebu narušiť autonómiu osobného tela, ktorá je jednou z nevyhnutných podmienok života, ktorý stojí za to žiť. Navyše tí, ktorí sa nemôžu dať očkovať, majú spôsoby, ako zmierniť riziko pre svoje zdravie, a to inak ako očkovaním všetkých ostatných, čo samo o sebe podkopáva premisu, že nútené

očkovanie je primerane nevyhnutné. Dubov & Phung [3] tvrdia, že špeciálne normatívne kritériá sa vzťahujú na

zdravotníckych pracovníkov. Voľba pracovať v zdravotníckom zariadení so sebou prináša súbor etických povinností,

ktoré zahŕňajú uprednostnenie záujmov pacientov nad našimi. „Keď sa človek rozhodne stať sa zdravotníkom, automaticky sa rozhodne urobiť určité obete a prevziať na seba určité osobné riziká spojené s touto profesiou.“ Očkovanie však nie je pracovným rizikom, ktoré je nevyhnutné pre efektívny výkon zdravotníckych povinností a rozsah prijateľných rizík spojených s profesiou nie je vytesaný do kameňa. „Viac ako polovica profesionálnych lekárov odmietne každoročné očkovanie proti chrípke, ak je taká možnosť. Je ponižujúce predpokladať, že sú všetci neinformovaní alebo nezodpovední. “[4]

Väčšina výskumných prác o etike očkovania predpokladá, že očkovacie látky sú bezpečné (z čoho vyplýva, že riziká sú zanedbateľné) a účinné, a preto sú verejným dobrom, ktoré by bolo iracionálne odmietnuť. Tento predpoklad je prinajlepšom nedokázaný a niekedy v rozpore s dôkazmi. [4] Elevantné je však, že bezpečnosť očkovacích látok, ktoré sa v súčasnosti používajú na hromadnú imunizáciu, nebola stanovená randomizovanými štúdiami s predtým neočkovanými jedincami s pomocou fyziologického roztoku – placeba[1]. Obtiažnosť stanovenia jasnej príčinnej súvislosti medzi očkovacími látkami a akýmikoľvek neskoršími zdravotnými problémami a skutočnosť, že výrobcovia očkovacích látok zvyčajne nenesú zodpovednosť za nepriaznivé účinky svojich výrobkov, umožňuje priemyselnému odvetviu maximálne zvýhodniť zisky pred bezpečnosťou spotrebiteľa: toto morálne nebezpečenstvo predstavuje nepriame zdravotné riziko.

Imunizácia spoločnosti (herd immunity) a dilema tých, čo sa zviezli (free riders)

Prístup verejného zdravia k PO sa opiera o predpoklad, že by existoval štatisticky významný prínos pre zdravie (imunizácia spoločnosti) pre ľudí s oslabeným imunitným systémom, ak by boli všetci ostatní očkovaní proti konkrétnej chorobe. Tento predpoklad niektorí spochybňujú [4], ale pre analytickú časť môjho argumentu zaujmem najpriaznivejší pohľad na imunizáciu spoločnosti: jednoznačné verejné blaho.

Avšak použitie donútenia alebo diskriminácie na dosiahnutie imunizácie spoločnosti naráža na formálnu etickú dilemu. Riziká spojené s očkovaním nie sú rozdelené rovnako ako výhody imunizácie spoločnosti, pričom všetky riziká preberajú očkovaní, zatiaľčo ľudia s oslabeným imunitným systémom požívajú rovnako prínos pre verejné zdravie. Takéto „zvezenie sa“ je legitímne, pokiaľ je súvisiace riskovanie konsenzuálne, no bolo by zrejme neetické v prípade povinného očkovania: skutočnosť, že osoba s oslabeným imunitným systémom je ohrozenejšia než ostatní, nikoho nezaväzuje riskovať viac v prospech tejto osoby, aj keby každý mal rovnaký prospech. Táto logika sa vzťahuje aj na problém nerovnomerného rozdelenia ujmy, zaťažovanie niektorých ľudí vážnymi zdravotnými problémami alebo dokonca smrťou v dôsledku očkovania, zatiaľ čo iní budú žať výhody. [5] Navyše, ak sú nežiaduce reakcie výsledkom genetických vlastností, potom počiatočné riziko je tiež nerovnomerne rozložené; niektorí ľudia môžu byť schopní dať si akúkoľvekočkovaciu látku, bez akýchkoľvek negatívnych dôsledkov na ich zdravie, zatiaľčo ostatní môžu byť doživotne „zneschopnení“. V skutočnosti môžu byť niektorí ľudia nútení zaplatiť za to cenu

značne prevyšujúcu ich podiel na spoločnom verejnom záujme – absurdný výsledok. Prístup verejného zdravotníctva k nútenému očkovaniu nemožno považovať za etický, najmä ak je podmienený nespravodlivým alebo absurdným zaobchádzaním, obzvlášť, ak zahŕňa povinnú „obetu“ od niekoľkých nešťastníkov v záujme verejného blaha.

Argument tých, čo sa zviezli, je spravidla namierený proti tým, ktorí odmietajú očkovanie pre pasívny prospech z imunizácie spoločnosti bez toho, aby k tomu prispeli. [6] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA z roku 1905 (Jacobson v. Massachusetts), schvaľujúce povinné očkovanie proti kiahňam, sa niekedy používa na podporu tvrdenia, že členovia civilizovanej spoločnosti nemajú nárok „sa zviesť“ odmietbutím očkovania [4], ale základné uvažovanie je kontraverzné. Osoby, čo sa údajne zviezli, nedostali možnosť nepodieľať sa na imnuizácii spoločnosti pochádzajúcej  z očkovacej látky, ale boli zahrnuté nedobrovoľne, kolektívnym výberom ostatných. Očkovaní sami neboli povinní prispieť k imunizácii spoločnosti, ale rozhodli sa tak urobiť výkonom svojej slobody konania na základe rozlíšenia medzi činmi viac či menej hodnotnými; dobrovoľne zriadili možnosť „zviesť sa“ a umožnili ju všetkým ostatným. Bolo by preto pokrytecké pre tých, čo sa dali dobrovoľne zaočkovať, aby diskriminovali tých, čo sa údajne „zviezli“ na základe výkonu slobody vlastného konania a neakceptovania nákladov na jazdu, na ktorej sa zúčastňujú bez svojho súhlasu. Navyše, premisa o tých, čo „sa vezú“, za súčasných podmienok platí aj pre tých, ktorí sa nemôžu dať očkovať; nie je jasné, prečo by sa malo s nimi zaobchádzať prednostne, na úkor všetkých ostatných. Inak povedané, neočkovanie zo zdravotných dôvodov, nepopiera žiadne iné ako zdravotné dôvody neočkovania, ani automaticky nevytvárajú právo zasahovať do autonómie ostatných. Ak je to správne, potom implicitne argument tých, čo sa zviezli, je v rozpore s morálnou premisou PO: povinnosť chrániť tých, ktorí sa  nemôžu dať očkovať, neexistuje, pretože tiež nemajú nárok „sa zviesť“. To isté sa dá povedať o očkovaných jedincoch, pre ktorých očkovanie nie je účinné: neprispievajú k imunizácii spoločnosti, ale sú výslovne zaviazaní ťažiť z toho. Z toho vyplýva, že jediní jednotlivci, ktorí majú nárok ťažiť z imunizácie spoločnosti sú tí, ktorí sú účinne imunizovaní, a preto nemôžu mať prospech z imnuizácie spoločnosti, čo tvorí protirečenie, v takom prípade sa celý komplex etického nátlaku dať sa očkovať kvôli imunizácii spoločnosti zrúti (konzistenčný argument).

Vlastná konštitúcia a vlastné riziko

Najmenej teoreticky rozobratou premisou, ktorá je základom PO, je, že naša osobná sloboda prijať alebo odmietnuť preventívny zákrok pre nás (alebo pre naše deti, s ktorými majú rodičia jedinečnú ontologickú väzbu) má nižší morálny status alebo sociálnu hodnotu ako výhody očkovania, a napriek tomu rozlišovanie medzi viac či menej hodnotnými činmi je preukázateľne logickým základom všetkých záväzkov podmienených hodnotami [7]. „Musím sa chápať ako bezpodmienečná hodnota – ako cieľ sám osebe a stav hodnoty mnou zvolených cieľov – na základe mojej schopnosti udeliť hodnotu svojim cieľom tým, že si ich racionálne zvolím. “[8] Táto úvaha vyžaduje argument, ktorý by dokázal, že relevantné obmedzenia našej slobody sú primerane nevyhnutné na zachovanie toho, kvôli čomu stojí za to žiť ľudský život.

Konkrétne musíme zvážiť, či individuálny príspevok k imunizácii spoločnosti úplne kompenzuje ujmu z pozbavenia osoby slobody ohľadom jej telesnej autonómie v dôsledku donútenia, s ohľadom na potenciálnu životnú  alebo  zmenu alebo inak nezvratné rozhodnutie o vlastnej konštitúcii. Keďže telesná autonómia je konštitučnou podmienkou našej existencie ako vedomých racionálnych aktérov a je tiež nevyhnutnou podmienkou života, ktorý stojí za to žiť, je taká hodnotná ako život sám. Mali by sme preto považovať každé trvalé porušenie telesnej autonómie alebo vlastnej konštitúcie za čiastočné zničenie individuálneho pôsobenia, porovnateľné s čiastočnou deštrukciou života.

Navyše, vzhľadom na to, že ujma, ktorá je bezprostredná, je ontologicky významnejšia, než riziko ujmy spojené s individuálnym odmietnutím očkovania, má tento druhý postup normatívnu prioritu pred prvým. Zachovanie konštitučných podmienok konania prevyšuje povinnosť odstrániť alebo minimalizovať akékoľvek súvisiace životné riziká.

Ďalej tvrdím, že nie je neetické vystavovať ostatných riziku úmrtia, pokiaľ to je súčasťou rozsahu rizík, ktoré sú vlastné ľudskej existencii, alebo je to druh rizika, kvôli ktorému stojí za to žiť ľudský život. Základným predpokladom je tu, že racionálna existencia zahŕňa vedomé prijatie rizík, aby sa mohla (adekvátne) správať zoči voči neznámemu. „Takmer všetko, čo človek robí, predstavuje pre ostatných určité riziko“, preto „na to, aby sme mohli koexistovať a mať prospech zo sociálnej spolupráce, musíme byť schopní spôsobiť určitý stupeň rizika ujmy jeden druhému.“ [1] Ak by sme sa však napriek tomu rozhodli konať na základe zásady, že autonómia aktéra (resp. akejkoľvek z konštitučných podmienok existencie), by mala byť obmedzená, pokiaľ by to pomohlo minimalizovať životné riziká, uvedený princíp by zahŕňal nielen očkovacie látky, ale každý aspekt vedomého konania; každý možný čin so sebou nesie riziko, že niekto zomrie. Pretože ontologické minimum čohokoľvek je nič, záväzok minimalizovať nejaký majetok znamená záväzok odstrániť všetky možné stavy tohto majetku. Z toho vyplýva, že eliminácia rizika úmrtia znamená záväzok odstrániť všetko ľudské konanie, a teda neexistenciu ľudskej činnosti; čo je sebazničujúca pozícia.

Formálnejšie a) všetky ľudské činy a sociálne normy predpokladajú záväzok k hodnote ľudskej existencie –   odmietnuť túto premisu by bolo sebazničujúce [7]; b) telesná autonómia je jednou z konštitutívnych podmienok Ľudskej existencie; c) zahŕňa výhradné vlastníctvo našich vrodených biologických vlastností (tieto konštituujú druh bytosti, ktorou vo svojej podstate sme); d) diskriminácia na základe vrodených biologických vlastnosti popiera hodnotu ľudskej existencie, a preto je neetická. Zvážme hypotetický scenár liečby, ktorá by bezpečne a neomylne zabránila homosexualite u dospelých, ak by  bola podávaná novorodencom. Táto hypotetická liečba by mohla byť vynájdená ako odpoveď na pandémiu nového a potenciálne smrteľného patogénu postihujúceho takmer výlučne starších homosexuálov a na ktorú by neexistoval spoľahlivý liek. Bolo by etické, keby bola táto liečba povinná? Tvrdím, že podľa existujúcich etických noriem založených na rešpektovaní vrodených vlastností zdravých ľudí, odpoveďou musí byť jasné NIE. Ďalšou komplikáciou vo vyššie uvedenom príklade je absencia schopnosti poskytnúť informovaný súhlas, pričom rozhodnutie ponechá v rukách rodičov alebo orgánov verejného zdravia. Keďže máme do činenia s tak zásadnou, nezvratnou zmenou vrodenej konštitúcie človeka, bolo by prima facie neetické, aby úrady nariadili túto lekársku procedúru. Môže to predstavovať až zločin proti ľudskosti. Nie je zrejmé, či by  v tomto prípade dokonca súhlas rodičov bol dostatočný na etické ospravedlnenie preventívnej liečby.[2] Napriek tomu biologickí rodičia majú bezkonkurenčný záujem o vrodené vlastnosti svojich detí na základe skutočnosti, že tieto vlastnosti sú konštituované na základe a v kontinuite s vrodenými vlastnosťami rodičov (aj keď nie úplne deterministicky). Toto je zamýšľaný zmysel môjho skoršieho odkazu na „jedinečné ontologické puto“ medzi rodičmi a deťmi, hoci vzťah rodič-dieťa má tiež zásadný fenomenologický rozmer [7].

V prípade očkovania sa zaoberáme vrodenými vlastnosťami všetkých ľudí, s charakteristicky ľudským, prirodzeným stavom, a to dodáva argumentu proti povinnému očkovaniu ešte väčšiu váhu. Na základe vyššie odvodeného princípu (body a až d) – že je neetické diskriminovať ľudí na základe vrodených biologických vlastností – argument môžeme logicky prepojiť s konštitučnými podmienky existencie s povinným očkovaním: e) povinné očkovanie zahŕňa celý rad diskriminačných opatrení určených na posilnenie prirodzeného stavu nášho imunitného systému; f) priridzený stav nášho imunitného systému je vrodenou a zdravou biologickou charakteristikou každého človeka; g) povinné očkovanie diskriminuje vrodené a zdravé biologické vlastnosti; preto h) povinné očkovanie ľudí je neetické.[3]

Povinné očkovanie je a priori neuskutočniteľné nie preto, že obmedzuje individuálne slobody a práva, ale preto, že diskriminuje zdravé, vrodené vlastnosti každého človeka. Z tohto dôvodou, povinné očkovanie nie je eticky analogické s povinnými bezpečnostnými pásmi [9] alebo s použitím fyzickej sily pri odstránení nebezpečnej látky u dieťaťa [10]. Používanie bezpečnostných pásov pri jazde auto alebo odstraňovanie nebezpečnej látky u dieťaťa nemení ich individuálnu konštitúciu, očkovacie látky áno. Očkovanie je nevratný lekársky zákrok, nielen preferencia správania. Prípad povinného očkovania je tiež zásadne odlišný od nedobrovoľnej liečby psychiatrických pacientov. Cieľom očkovacích látok je natrvalo posilniť zdravé, vrodené ľudské vlastnosti, zatiaľ čo psychiatrická liečba sa zaoberá patologickými stavmi charakterizovanými už narušenými schopnosťami konať a ich cieľom je len obnovenie ich schopností. V psychiatrickej etike sa objavuje názor, že nedobrovoľné lekárske ošetrenie je za každých okolností neetické. [11] Podstatné je, že akýkoľvek nedobrovoľný lekársky zákrok určený na vylepšenie vrodenej ľudskej konštitúcie by bol v psychiatrii rovnako neetický, ako v kontexte povinného očkovania.

Argument na základe konštitutívnych podmienok konania nie je ovplyvnený rovnováhou rizík vs. výhod súvisiacich s akýmkoľvek postupom vylepšovania konštitúcie alebo so zdravotnými okolnosťami, za ktorých by taký postup by mohol byť nariadený, pretože odvodzuje svoju normatívnu silu priamo od vnútornej hodnoty ľudskej existencie. Akákoľvek forma nátlaku alebo diskriminácie je neetická, ak sa používa na uľahčenie, stimulovanie alebo normalizovanie nechcenej zmeny vrodenej ľudskej konštitúcie. Nie je to len v súlade so zavedenými etickými normami (vrátane, ale nielen, prvej zásady Medzinárodných zdravotníctkych pravidiel [12]), ale ako bolo vyššie preukázané, uvedené možno dokázať aj a priori.[4]

Záver

Zástancovia názoru, že niektorí alebo všetci ľudia majú morálnu alebo etickú povinnosť dať sa očkovať sa implicitne zaviazali k ďalšej morálnej povinnosti vypracovať komplexný a konzistentný argument v prospech povinnosti dať sa očkovať, podložený objektívnymi skutočnosťami alebo a priori odôvodnením. Nestalo sa tak zo zásady  (konzistenčný argument). Odvodil som dôkaz opaku. Povinné očkovania zahŕňajú celý rad diskriminačných  opatrení, cieľom ktorých je posilniť prirodzený stav nášho imunitného systému v záujme verejného zdravia. To predstavuje diskrimináciu na základe vrodených biologických vlastností. Najsilnejšie nariadenie povinného očkovania by v zásade urobilo náš vrodený biologický stav nezákonným. Existujú eticky analogické hypotetické situácie, ktoré spôsobujú intuitívny odpor, napríklad povinná fyziologická zmena zdravých dojčiat v záujme verejného zdravia. To by znamenalo, že sa všetci narodíme v poškodenom, škodlivom stave. Ak je táto eticky analogická situácia neetická, premisa, ktorú som a priori obhajoval, neetické je aj povinné očkovanie. Princíp platí ako vec logickej nevyhnutnosti, na základe vlastnej vnútornej hodnoty ľudskej existencie, a preto nie je anulovaná okolnosťami, ako sú núdzové situácie alebo pandémie. Navyše tolerantne odôvodňuje odmietnutie očkovania zdravotníckymi pracovníkmi, napriek ich jedinečným profesionálnym povinnostiam, a to aj pre hypotetickéočkovacie látky, ktoré sú z lekárskeho hľadiska bez rizika.

Nič tu uvedené nemá naznačovať, že očkovanie by malo byť odmietnuté (vo všeobecnosti); argumentoval som iba tým, že neexistuje žiadna morálna povinnosť dať sa očkovať ani rozumný etický základ pre diskrimináciu neočkovaných.

Zdroje

1 Brennan J. A libertarian case for mandatory vaccination. Journal of Medical Ethics. 2016 1-7.

2 Najera RF, Reiss DR. First Do No Harm: Protecting Patients Through Immunizing Health Care Workers. Health Matrix: Journal of Law-Medicine. 2015 363-402.

3 Dubov C, Phung A. Nudges or mandates? The ethics of mandatory flu vaccination. Vaccine. 2015 2530-2535.

4 Orient JM. Mandatory influenza vaccination for medical workers: A Critique. Journal of American Physicians and Surgeons. 2012 111-117.

5 Dawson A. Vaccination and the Prevention Problem. Bioethics. 2004 515-530.

6 May T, Silverman DR. Free-Riding, Fairness and the Rights of Minority Groups in Exemption from Mandatory Childhood Vaccination. Human Vaccines. 2005 12-15.

7 Kowalik M. Ontological-Transcendental Defence of Metanormative Realism. Philosophia. 2020 573- 586.

8 Markovits J. Moral Reason. Oxford: Oxford University Press; 2014.

9 Giubilini A, Savulescu J. Vaccination, Risks, and Freedom: The Seat Belt Analogy. Public Health Ethics. 2019;12(3):237-249.

10 Bambery B, Selgelid M, Maslen H, Pollard AJ, Savulescu J. The Case for Mandatory Flu Vaccination of Children. The American Journal of Bioethics. 2013;13(9):38-57.

11 Gill NS. Human rights framework: An ethical imperative for psychiatry. Australian & New Zealand Journal of Psychiatry. 2018;53(1):8-10.

12 WHO. International Health Regulations (2005). World Health Organisation; 2016.

13 Brown RCH, Kelly D, Wilkinson D, Savulescu J. The scientific and ethical feasibility of immunity passports. The Lancet Infectious Diseases. 2020.

14 Earp BD. Male of Female Genital Cutting: Why ‚Health Benefits‘ Are Morally Irrelevant. Journal of Medical Ethics. 2021.


[1] Fyziologické placebo sa používa v malej časti štúdie s očkovacími látkami, ale bez odstránenia mätúceho faktora ostatných očkovacích látok s podobnými zložkami , ktoré sa môžu podávať pred alebo počas obdobia štúdie.

[2] Earp [14], napr. tvrdí, že narušenia telesnej integrity u dieťaťa, ak nie sú potrebné z lekárskeho hľadiska, sú od základu neetické, bez ohľadu na akékoľvek potenciálne prínosy pre zdravie.

[3] Existuje iný, priamejší prístup k problému. Očkovanie je motivované potenciálnym zlepšením ľudského zdravia, ale štandard ľudského zdravia je založený výlučne na našich spoločných, vrodených biologických vlastnostiach – náš spoločný prirodzený stav. Neexistuje žiadny iný objektívny referenčný bod pre koncept zdravia. Čkovacie látky majú zmeniť naše vrodené biologické vlastnosti. Povinné očkovania preto negujú normatívny štandard, o ktorý sa opierajú, aby odôvodnili prínos povinného očkovania pre verejné zdravie; čo je sebazničujúci postoj.

[4] Brown a kol. [13] argumentujú opačným smerom. Na základe predpokladu, že je neetické obmedzovať slobody ľudí, ktorí nepredstavujú žiadne alebo len minimálne riziko šírenia SARS-CoV-2, autori dospeli k záveru, že s imunizovanými osobami by sa malo zaobchádzať prednostne (neobmedzená sloboda s pasmi  imunity),“ preto „tí, ktorí nie sú imunizovaní, môžu byť oprávnene diskriminovaní (obmedzená ich sloboda). Tento argument spočíva na nesprávnej dichotómii. Aj keď súhlasím s tým, že je neetické obmedzovať slobody ľudí, ktorí nepredstavujú žiadne alebo len minimálne riziko nákazy, ukázal som, že je tiež neetické diskriminovať na základe zdravých, vrodených biologických vlastností a že do tejto druhej kategórie patria tí, ktorí nie sú imunizovaní (preto sú pasy imunity neetické). Tieto dve etické obmedzenia spolu odhaľujú tretiu možnosť, ktorú Brown a kol. neberú do úvahy:

je neetické obmedzovať slobody neinfekčných osôb bez ohľadu na to, či sú imunizované.Príslušné obmedzenia môžu byť eticky odôvodnené iba vtedy, ak je osoba v súčasnosti nákazlivá, iba tak dlho, kým zostane nákazlivá, a iba vtedy, ak je patogén mimoriadne virulentný (pretože obmedzenia základných slobôd sú samy osebe mimoriadne, bežne sa považujú za formu trestu).

Preklad zabezpečili členovia odbornakomisia.sk

Možnosti zdieľania článku

Similar Posts